Jubilant Ivan Schurmann nám zodpovedal otázky

Na prahu svojho životného jubilea nám náš jubilant rád zodpovedal vo svojom ateliéri na Záhorí aj na niekoľko zvedavých otázok z jeho bohatého a plodného umeleckého (nielen v známkovej grafike) i osobného života, ktorých odpovede iste záujmu aj filatelistov na obidvoch brehoch Moravy.

A tu už sú naše zvedavé otázky a výtvarníkove odpovede.

Jubilant Ivan Schurmann nám zodpovedal otázky

Ako si spomínate na svoje detstvo.


Aj keď som vyrastal v meste, Bratislava už vtedy bola veľkým mestom, ale miesto kde som žil známe Tehelné pole bolo predsa len tak trocha vzdialené od centra a tak nám šarvancom nechýbali ani podobné zážitky ako chlapcom, ktorí vyrástli na vidieku. Moja generácia pozná aj vojnové roky a s tým spojené útrapy, ktoré neboli najľahšie, ale po oslobodení aj napriek stále ťažkým časom Bratislavy sme sa už tešili z každého dňa. Poznali sme každú záhradu nablízku, každý strom. V lete sme naháňali po celé dni loptu, v zime puk. A to každý deň, po škole až do večera. Neraz bol mojím spoluhráčom, ale i súperom aj neskôr známy a veľmi populárny hokejista Jožko Golonka, futbalista a úspešný tréner Jozef Vengloš, ale i ďalší neskôr známi aktívni a úspešní športovci.

Mali ste v rodine výtvarníka, či viete po kom ste zdedili výtvarný talent.

Moje meno často spájajú s menom známeho maliara Maximiliána Schurmanna /1890-1960/. Maximilián patril tiež aj k jedným z prvých slovenských autorov poštových známok. Už v roku 1952 vytvoril výtvarné návrhy dvoch známok k Celoštátnej výstave poštových známok Bratislava /spolu s rytcami J. Schmidtom a J. Goldschmiedtom, pozn. autora /. Aj keď bol vychovaný v Nitre u našich príbuzných, od ktorých prijal neskôr aj priezvisko, nepatrí do nášho rodokmeňa. Spomínam si, že keď som bol na vojenčine odkázal mi svoj výtvarný stojan... Nakoniec sa ku mne nedostal. Bol som prvým výtvarníkom v našej rodine. Kreslil som rád od detstva, na každý kúsok papiera, ktorý som našiel. V škole som potom kreslil vždy celej triede. A túto svoju záľubu som postupne rozvíjal a zostal som pri nej až doteraz. Stála sa mi nakoniec celoživotnou prácou, koníčkom, osudom a poslaním. Šťastný to osud... Výtvarné umenie, kto sa mu raz oddá, musí byť pre neho vášňou aj koníčkom, aj keď popri tom býva zdrojom živobytia.

Ako si spomínate na svoje výtvarné štúdium?

Mám len tie najlepšie spomienky, či už to boli roky na "šupke", alebo neskôr na vysokej škole. Mali sme šťastie na skutočne výborných pedagógov, ktorí nás nielen učili, ale aj nechali tvoriť. Ale rád si spomínam aj na kolegov s ktorými sme tie zlaté študentské časy prežívali... Okrem iného na dnes už nebohého majstra grafiky - národného umelca Albína Brunovského, s ktorým sme spolu maturovali. Stále mám v ušiach jeho prognózu, často vyslovovanú - "príde čas, keď má budú kopírovať", Tiež na prof. Ladislava Čemického, u ktorého som na vysokej škole absolvoval prvé dva ročníky, tzv. všeobecné štúdium, kým som neprešiel k prof. Vincentovi Hložníkovi na ilustráciu..

A ako si spomínate na svojho profesora V. Hložníka?

Majster Hložník formoval nielen náš vzťah k umeniu ale aj k životu. Bol jedným z prvých známych slovenský ilustrátorov, keď medzi jeho najznámejšie diela patria ilustrácie k Andersenovým rozprávkam, Robinsom Crusoe, Gulliwerové cesty, Goetheho Faust.... spolu približne okolo 300 kníh. Ako študenti sme boli práve svedkami jeho, dnes už kultových ilustrácii kníh Rozprávok

H.Ch. Andersena z roku 1956 /v preklade Jaroslava Kaňa, pozn. autora/ a Robinsona Crusoe Daniela Defoe jedných z najčítanejších a najobľúbenejších kníh deti a mládeže na celom svete, ktoré zostali dodnes neprekonané. Aj jeho zásluhou roky neuberajú Andersenovi a Defoeovi čitateľov. Postavy dánskeho rozprávkára v nich pred nami priam ožívali. Ako výtvarník bol profesor Hložník práve vtedy v plnom rozmachu tvorivých síl a rovnako intenzívne sa venoval pedagogickej práci a svojim študentom. Aj preto mal ateliér tohoto profesora a charizmatického človeka medzi študentmi VŠVU najväčšiu príťažlivosť a nie náhodou odtiaľ vyšli viacerí významní umelci našej súčasností. Pre nás bol teda predovšetkým príkladom už svojim dielom. Jeho majstrovstvom a taktiež jeho priam neuveriteľnou plodnosťou. Bol aj mimoriadne inšpiratívny. Študentov dokázal usmerniť pri hľadaní vlastného výtvarného názoru. Aj keď sa zvykne hovoriť jeho absolventom "Hložníkova škola", každý z nich je iný, osobitý a originálny. Učil nás, že ilustrácia nie je iba doplnok k textu, ale niečo ešte navyše, čo umeleckú hodnotu textu ešte znásobí. Umocniť písaný text obrazom. Vypestoval v nás umelecký zmysel pre disciplínu, cit pre náročnú kompozíciu a prepracovanie úderného detailu. To všetko som neskôr pri svojej prvej známke - vypálenie českých dedín Lidíc a Ležák akoby našiel a naplno zúročil. Rovnako pri výtvarných návrhoch Medzinárodný rok ženy a Československá spartakiáda.

Akou cestou ste sa dostali od ilustrácie, maľby a grafiky k tvorbe známok?

V sedemdesiatych rokoch, už si ani nepamätám či z vlastného podnetu, alebo som bol vyzvaný, som skúsil urobiť pár výtvarných námetov k aktuálnym pripravovaným emisiám a vo výberovom konaní pražskej československej komisie, ktorá vtedy rozhodovala, v návrhu jednej emisie som uspel.

Spomínate si ktorá vaša známka bola tá prvá? Vediete si ich archív?

Začiatkom sedemdesiatych rokov - v roku 1971 som zvíťazil vo výtvarnej súťaži na známky k 30. výročiu zničenia českých obcí Lidíc a Ležák, to bol môj debut a vykročenie do sveta zúbkovaného čuda. Moja emisia Lidíc nebola prvá. Keď som si pozrel predchádzajúce emisie k tejto bolestnej udalosti z roku 1947 - Smolinského, 1952 - Šimona a 1962 - Podzemnej, zvolil som trocha iný prístup - námetovo aj výtvarným stvárnením. Myslím si, že sa mi to celkom vydarilo. V roku 1982 som bol oslovený, aby som opäť pripravil výtvarný návrh na emisiu, ktorá pripomenula túto udalosť hlavne novým generáciám. Pri výročí v roku 1992 sa už na Lidice po päťdesiatich rokoch celkom zabudlo... Bohužiaľ a nielen na Lidice a Ležáky. Archív svojich známok si nevediem, je to viac ako stovka návrhov. V tom nie som pedant. A kde by som to všetko uložil. Originály sú v B. Bystrici, v poštovom múzeu ale pravda, niečo z toho mám aj doma, vidieť ich aj v ateliéri... / napríklad esej "Vianoce" z posledných návrhov z roku 2003, pozn. autora textu /.

Pomohol vám niekto vo vašich začiatkoch pri tvorbe známok?

Bola to len vlastná iniciatíva a usilovnosť.

Ako sa vlastne rodí známka?

Ako vzniká známka ? V objednávke od ministerstva dopravy, pôšt a telekomunikácii je daný jej námet, nominálna hodnota i farebnosť. Predlohu si 6 krát zväčším a do konečného efektu trávim tvorivý čas a s lupou a s ceruzkou a štetcom v ruke. Na tvorbe výtvarného návrhu pracujem tak dva mesiace. Výtvarný námet potom schvaľuje komisia a po jeho schválení sa začne samotný tvorivý proces známky. K slovu prichádza rytec a po ňom už ide známka do tlače... A na listových obálkach aj do sveta...

Čím je pre vás práca pri tvorbe známok?

Predovšetkým je to práca na výtvarnom diele. Aj keď je tematicky ohraničené, obsahovo mi dáva priestor k vlastnej umeleckej realizácii. Téma ma musí osloviť a zaujať, musím ju precítiť a jej výtvarná podoba musí vo mne dozrieť.

Tematický okruh vami vytvorených známok je široký história, naše významné dejinné udalosti, portrét, téma Vianoc až po šport, ktorá z nich vám je najbližšia?

Vo svojej tvorbe ráde vychádzam z reality predmetu. Ale milujem i tvorivý nepokoj, očakávanie nápadu, jeho realizáciu. Tému musím vnútorne precítiť a pocítiť vieru v zmysel tvorby. Ku každej téme sa dá pristúpiť tak, aby zaujala autora. Aby vytvoril dielo, ktoré záujme prijímateľa. Vtedy je vám každá téma blízka, zaujímavá a lákavá. Aj portrét Musorského som robil veľmi rád.

Ako ste sa dostali k vašej priorite úspešnej športovej téme. Priblížte viac váš úspech so známkou k OH 2000 v Sydney.

K športovej tematike ma priviedli priatelia z SSOŠF. Na Slovensku máme aj aktívnu Slovenskú spoločnosť olympijskej a športovej filatelie pri Slovenskom olympijskom výbore a s jej tajomníkom Ervínom Smažanom som tiež v častom styku. Naposledy som pre nich robil príležitostnú poštovú pečiatku na pamätný list SSOŠF, ktorý spoločnosť vydala pri príležitosti vydania športovej známky "Cyklistika" /31.3.2005/, ktorá bola venovaná X. výročiu založenia Slovenského paralympijského výboru. Autorom návrhu pamätného listu je práve Ervín Smažák. Ale, aj sám som mal k športu vždy blízko už od malička. Tehelné pole, kde som vyrastal, bolo vždy centrom športového diania v Bratislave.

Pre známku OH v Sydney som vytvoril kompozíciu športového strelca. prečo nepriznať, bola to disciplína do ktorej sme vkladali najväčšiu nádej na medailu a verili sme v zlatú. Nakoniec nebola, no každá olympijská medaila sa ráta. Aj keď známka bola viac menej zameraná na naše želiezko v ohni - Jozefa Goenciho, komponovaná bola tak, aby vyjadrila celú olympijskú myšlienku, ktorá v Sydney zaznievala. Známka je ladená v zelenej farbe a prechádza do modrej. Zelená je totiž farbou kontinentu protinožcov. Pri tejto príležitosti vyšla aj tradičná obálka FDC s pečiatkou, kde som znázornil prvok dejín gréckych olympiád kompozične motivovaný do plochy austrálskeho kontinentu a pod ním sú umiestnené olympijské kruhy.

Keď už som spomenul SSOŠF, tak v súvislosti s OH 2000 v Sydney, dosiahli aj oni u protinožcov pekný "olympijský" úspech. Popri športových hrách sa na OH vždy poriada aj súťaž filatelistov a naši autori na nej získali jedno najvyššie a päť strieborných ocenení.

Nemalo by byť známok so športovou tematikou predsa len o niečo viac?

Filatelisti, ktorí sa špecializujú v zbierkach na šport by s vašou otázkou iste súhlasili...

Ktoré zo známok, ktorých výtvarný návrh ste vytvorili si ceníte najviac, či sú vášmu srdcu najbližšie?

Najspokojnejší som bol asi so svojou známkou k 200. výročiu Francúzskej revolúcie /1789-1989/, alebo k výročiu SNP. Vyšla aj v aršíkovej podobe. Historické témy sú veľmi podnetné, lebo človek sa pri tejto práci ponorí do dejín a skúma človeka v pohnutých časoch a porovnáva. Aj ďalšie známky so športovou tematikou zaujali, či som už som vytvoril výtvarný návrh emisie 100 rokov Medzinárodného olympijského výboru, alebo 10. ročníka Svetovej zimnej univerziády 1999 v Poprade, alebo k ME v krasokorčuľovaní v Bratislave v roku 2001, či ZOH Salt Lake City 2002, ale rovnako sa vydarila aj známka k 75. výročiu SND. No ako silný športový fanúšik si veľmi cením aj to, že pri našom historicky najväčšom medzinárodnom úspechu v kolektívnych športoch - prvenstve našich hokejistov na majstrovstvách sveta v roku 2002, pevne verím, že nie poslednému, a známke vydanej k tomuto úspechu / 4. júla 2002/, som bol autorom výtvarných návrhov emisie - známky, FDC, pečiatky, poštového lístka, pamätného lista, nálepného lista...

A z knižných ilustrácii?

Jerguš Ferko - Jánošík a básnické zbierky - E. Holečka - Malá vizita a Ladislav Novomestký - Otvorené okná . Za ilustrácie k novomestského zbierky som získal v sedemdesiatych rokoch aj striebornú medaila Grand Prix International d´art de Lyon /1976, pozn. autora/. Poéziu mám rád a rád ju aj ilustrujem. Válka, Koyša, Rúfusa. V krátkom čase by som mal ilustrovať nový výber Koyšových básni o ženách a láske...

A z maľby a grafiky?

Ako vždy, väčšinou to, čo práve robím...

A čo robíte, keď práve nerobíte známky, neilustrujete , nemaľujete?

Mám rád grécke umenie, starogrécku kultúru. Ale aj európsku kultúru 19. storočia. Vždy je tam čo nové objavovať. A to ma baví. A popritom aj príjemne relaxujem. A má rád aj hudbu 19. storočia. Vivaldi, Bach, Liszt. Ale aj Beatles.

Vedľa maliarskeho stojana vidím klasickú gitaru.

Stále ju beriem občas do rúk. Absolvoval som súkromnú hudobnú školu na klasickú gitaru. U známeho, vtedy už staručkého bratislavského Arména Conorto, v centre mesta neďaleko od známeho Manderláku, na ul. Červenej armády. Hral som kedysi aj v jeho orchestri.

Slovenská známka prišla o jeden vzácny primát - prešla na ofset. O vás je dobre známe, že výsledný umelecký dojem - kompozíciu a výraz staviate na technických a umeleckých hodnotách, ktoré poskytuje práve táto už storočím dávno overená oceľorytecká reprodukcia.

Rytina je kráľovská grafická technika. Technika objavená Ch. Healtom je však technický i výtvarne náročná. Grafické listy vytvorené technikou oceľorytiny v grafickej technike tlače z hĺbky sú používané predovšetkým v umeleckej grafike. Sú vhodné k tlači - k reprodukcii prakticky neobmedzeného počtu listov - originálov. Vyhovujú preto požiadavkám na vysoký náklad v umeleckej grafike ako sú známky, bankovky, cenné papiere ... To je pravda, ktorá sa jej nedá uprieť. Je pre ňu príznačná jemná a ostrá línia, umožňujúca prácu i v malých formátoch. Ofset sa dá aplikovať s mierou tam, kde je to tematicky a výtvarne viac menej vhodné, napr. známka Vstup do NATO, a hlavne dbať aby nebol používaný tam, kde to nemá svoje miesto, teda nie na úkor rytiny. U ofsetu je problematická otázka originálu a reprodukcie / Je to vlastne priama a presná fotokópia predlohy, J. Balek" Výkladový slovník, Academia Praha, 1997, str. 257, pozn. autora/. Po novej technike 20. storočia, a prídu ešte ďalšie nové a nové moderné techniky sa iste sa ich použitiu zabrániť nedá, ani v známkovej grafike. Japonci technický objav K.Hermana a W. Rubela zdokonalili tak, že dnes už sa nedá rozoznať pri ofsete originál od reprodukcie...

Čo je pre výtvarníka pri tvorbe známok najdôležitejšie a čo najťažšie?

Asi skĺbiť vo svojej práci zmysel pre drobnú kresbu a detail a kompozíciu na malom priestore.

Akých päť P by mal mať podľa vás správny tvorca známok.

Hravo vystačia aj iba dve P - pracovná disciplína a pracovná zodpovednosť...

Ako vnímate účasť žien výtvarníčok v slovenskej známkovej tvorbe.

Pozitívne. Vítam ju.

Sledujete tvorbu známok aj za riekou Moravou?

Samozrejme, snažím sa sledovať prácu kolegov výtvarníkov, či už rovesníkov, s ktorými sme väčšinou priatelia, alebo aj mladších úspešných kolegov, ako aj rytcov - bývalých aj ako ešte aj dnešných spolupracovníkov - Ondráčeka, Schneidera, Srba, Fajta... Česká zámka má veľkú tradíciu ešte z čias Československa, ktorú zakladali takí majstri štetca ako Mucha, Švabinský, V.H. Brunner, Liesler, C. Bouda, či Heinz, Silovský Švengsbír, Herčík, Housa...

S ktorými českými rytcami ste robili najčastejšie a s ktorými sa vám robilo najlepšie.

Už som ich spomínal - s Ondráčekom, Herčíkom, Schneiderom, Srbom, Fajtom... So všetkými sa mi spolupracovalo výborne. Možno s Jozefom Herčíkom o niečo viac..

Mali ste svoj vzor, alebo kto Vás inšpiroval v známkovej tvorbe?

U nás Majstri známkovej tvorby Hložník, Baláž a Brunovský a v Čechách Jozef Liesler. Už keď som začínal Majster Liesler z Prahy získal ocenenie za najkrajšiu známku na svete, a to mal už za šesťdesiat, a on ešte stále je tvorivý výtvarník, aj napriek tomu, že už prekročil požehnaný vek - deväťdesiatku... Ešte aj teraz bývajú jeho známky úspešné pri hodnotení známka roka.

Čo vás v poslednom čase potešilo - ako výtvarníka a ako človeka?

Potešila ma vnučka, ktorú vybrali až do finále slovenskej súťaži krásy Miss 2005. Aj moja tohoročná výstava v Leviciach.

Z vidieka sa ľudia sťahujú do mesta, vy ktorý ste v meste vyrástol a prežil v ňom 50 rokov ste urobili práve naopak. Bolo ľahké stáť sa mestskému človeku "vidiečanom"?

Otec síce vyrástol v meste, ale moja mamička pochádzala z dediny z okolia Bratislavy. Vidiecky život preto pre mňa nebol až taký cudzí. Ruch, hluk a zhon veľkomesta mi na "vidieku" teda skutočne nechýba. S priateľmi, s ktorými sa chceme a potrebujeme stretnúť sa vždy nájdeme a stretneme. A dnes už dávno na vidieku nevyzeráte, či vám aspoň raz v týždni privezú chlieb... Najbližší "supermarket" máme hneď za humnami... Ale tá cena benzínu... /a pritom Majster jazdí na úspornej malej Fiatke, pozn. autora/.

Stojíte na prahu svojho životného jubilea. Dočkáme sa vašej knižnej monografie?

To vôbec nezáleží iba odo mňa.

Ďakujem Vám za rozhovor.

K početným gratulantom, ktorí tomuto známemu výtvarníkovi vinšovali k narodeninám mnoho zdravia a šťastia sa iste radi pripojí aj filatelisti, ktorých početnú rodina na obidvoch brehoch Moravy pravidelne navštevuje so svojimi novými známkami už vyše tri desaťročia. Majstre! Srdečne blahoželáme a prajeme veľa zdravia a ešte veľa pekných známok do ďalších rokov.

Autor: Peter Závacký | 27. 8. 2005

Komentáře

Dotaz

Dotaz

Přidat komentář  | Zobrazit komentáře


© 2002 - 2019 Zdeněk Jindra
ISSN 1214-4223