Nabídka našeho eshopu
Zasklený komplet Československo 1918-39 + 1x desky+1x archivní box
- Cena: 3545 Kč
Zpravodaj 1/2008: Neokrúhle a smutné jubileum
30. máj pred viac ako štyrmi rokmi (2003) je zrejme málo významný deň v dejinách Slovenskej republiky. Nestalo sa asi nič zvlášť radostného, ani zvlášť tragického, čo by stálo historikovi za zaznamenanie. Iba v katalógoch poštových známok pribudla v ten deň nová slovenská známka. V tom slovenskom má číslo 297, v nemeckom katalógu Michel číslo 456 a v americkom katalógu Scott číslo 432.
Slovenská republika, hoci mladá, mala do 30. mája 2003 jeden svetový primát. Áno, zemiaky kvôli tomu lacnejšie neboli, ale bol to primát, ktorý stál za udržanie. SR bola jedinou krajinou sveta, jediným členom UPU (čiže Svetovej poštovej únie), ktorý nikdy nevydal poštovú známku inak, ako s použitím oceľotlače, tj. za využitia rytiny ako najnáročnejšej a všeobecne uznávanej vrcholnej techniky známkovej tvorby. Dokonca aj Česká republika, ktorá v ostatných päťdesiatich rokoch disponovala na svete najbohatším rezervoárom špičkových rytcov, ktorých bolo - v porovnaní s vynikajúcimi jednotlivcami v iných krajinách – toľko, že sa s nimi „dal Dunaj zastavovať“, svoj kapitál na tomto poli ľahkomyselne „prešafárila“. A tak sme zostali načas jediní! Na rozdiel od hokeja, kde na bratov spoza rieky Moravy dlhodobo v zásade nemáme, sme boli vďaka rastúcemu tímu stále lepších rytcov na poli vrcholnej známkovej tvorby ťažkým súperom celému svetu.
A napriek tomu to prišlo: trápna emisia, trápny koniec svetového primátu. A tie prihlúple zdôvodnenia: vraj si to verejnosť žiada, vraj sa to bude páčiť, vraj sú také trendy, vraj cestovanie s podkladmi do pražskej tlačiarne cenín ide do peňazí – a vraj treba šetriť! Nuž, NKÚ by iste preveril, ako známky „zlacneli“, keď ich namiesto „ďalekej“ Prahy tlačili v „blízkom“ strednom Anglicku (Walsall Security Printers), „blízkom“ Francúzsku (Cartor), aby sa potom konečne tlačilo naozaj bližšie – toť za Dunajom v Budapešti. Či teda tlač známok ozaj zlacnela, sa filatelistická verejnosť nikdy nedozvedela. O tom, aké bolo za spomínané prestupy „kolkovné“ a na ktorom sekretariáte sa účtovalo, sa asi tiež nedozvie. Čo však filatelistická verejnosť zistila i bez agentov – provokatérov, je fakt úpadku úrovne známkovej produkcie Slovenskej republiky.
Nebola to úchvatná poštárka (344), ktorá za púhych 9 korún, napriek ťažkej žltačke, odhodlane tríma v ruke zásielku a štráduje si to v ústrety svetlej ofsetovej budúcnosti?
Rozmery známky: 19 x 23 mm
Aféra „praktického“ aténského olympijského známkového zošitka, ktorý je „ozdobou“ každej zbierky, lebo na úplne každý albumový list „sadne ako riť na šerbeľ“, sa zametala v Lausanne ešte rok po olympiáde. Nuž – niektorí odborníci sa proste nevydaria. Škoda, že tak dlho trvá, kým sa na to príde!
Domnieval som sa, že za takmer štyri roky ma hnev zo straty svetového primátu, po ktorom nasledoval pád do hlubokého priemeru, prešiel. A hľa: celkom ešte neprešiel! Od roku 1990 či 1991 som nepretržite členom komisií najprv federálneho a potom slovenského ministerstva dopravy, pôšt a telekomunikácií, ktoré boli poradnými orgánmi celej zbierky ministrov. Bol som členom tej námetovej, tej realizačnej, ba veru i oboch naraz. Keď pred pár rokmi „kompetentní“ úradníci zistili, že spolu s niektorými ďalšími členmi realizačnej komisie predstavujeme balvan na ceste našej známkovej tvorby k už zmienenej svetlej ofsetovej budúcnosti, naložili s nami (i s komisiou) „primerane“. A tak som ďalšie dianie sledoval „z povzdálí“ námetovej komisie. Nesťažujem si, zažili sme všelijaké radostné prekvapenia. Vynikajúceho fyzika Dionýza Ilkoviča vyhnali blesky realizačnej komisie na „efdécku“. Nuž, ako hovorí v trochu iných súvislostiach terajší pán minister tohto rezortu: námetová komisia mieni, realizačná mení. Na Slovensku sme si vždy vážili osobností - až tak, že ich radšej utajíme, aby nám ich neodkukali. Tam nech hľadia adresáti poštových zásielok doma i vo svete na blesky – iste také pekné, slovenské, ešte nevideli!
Hľa – výhoda mnohobarevného ofsetu, kvôli ktorému sme zavrhli starosvetskú rytinu. Ktože by dal prednosť takej starine, ako je
Činovského jednofarebná rytina Krista s tŕňovou korunou (204) pred krásnou poletujúcou kraslicou (321) – aspoň kým (tá kraslica) nedopadne?
Nie, ani „predzlomová“ známková tvorba nebola bez chýb. I komisia niektoré veci neustála a nebola dosť prísna. Podľahla občas časovej tiesni, „menu“ autora, jednostranne vykladaným predpisom. A niekedy i nepodľahla, ale i tak vyšiel iný Kragujevac, iný Brunovský, iný „prvý“ slovenský Ján Pavol II na známke. Ten druhý, ktorý mal byť prvým, vyšiel potom v síce nedôstojnej, ale zato aspoň v oveľa „ofsetovejšej“ verzii, hoci v rytine mohol byť jedným z najvyšších vrcholov portrétnej tvorby zosnulého klasika Jozefa Baláža.
Ale tá komisia roky bránila a roky ubránila rytinu a slovenský primát. Už za ministrovania pána Hofbauera tu boli ponuky „našincov“ („cudzie nechceme, svoje vám ponúkame“). Išlo však o tlačiarne, ktorým jednak chýbal pri ceninách nevyhnutný „štátny dozor“ (to bolo „srandy“ s prvým slovenským aerogramom!), ale hlavne: aj ako nálepky na syry by ich vtedajšie produkty prešli len u ľahostajného objednávateľa … Tú presilovku sme úspešne hrali dačo viac než desať rokov.
„Dies irae“, deň hnevu je však už preč. A hoci nie „sine ira et studio“, lebo zaujatý budem v tejto veci až do smrti, hovorím nahlas: hor sa ta, von zo závozu! Nič proti Walsallu, Cartoru i južným spojencom, nech tie ofsety tlačia komu chcú, len nech to nie sme my!
Miestoprísažne prehlasujem, že ma tieto riadky neplatí PTC Praha (Poštovní tiskárna cenin, a.s.), že mi kolkovné neodviedli Činovský, Horniak, Cigánik ani Feke, že som judášsky groš nevzal od Ondráčka, Srba, Šneidera, Fajta ani Kováříka, že ma nechodí strašiť duch veľkého Herčíka. Naspäť s rytinou!
Dr. Peter Osuský
Dovětek redakce M-R: Rádi uveřejňujeme vtipné, až sarkastické zamyšlení kolegy Dr. Petera Osuského, které nepochybně mluví z duše stovek, ba tisíců věrných sběratelů slovenských známek ze Slovenské i České republiky. Navazuje také velmi razantně na některé naše dřívější kritické úvahy o „ofsetové revoluci“ ve slovenské známkové tvorbě a dává jim tak za pravdu. Jsme však zároveň velice potěšeni, že situace se zejména v minulém roce začala výrazně obracet k lepšímu a věříme, že tento trend bude stálý a ne-vratný a že nejnovější slovenská známková tvorba bude znovu vysoko čnít nad známkovou tvorbou drtivé většiny evropských i světových známkových producentů. Nemůžeme tedy než souhlasit se závěrečnými slovy autora: Naspäť s rytinou!
Dovětek redakce Zpravodaje: Se souhlasem redakce M-R přebíráme tento článek. Víme, že se tisk slovenských poštovních známek vrátil z daleké ciziny zpět do Prahy, avšak počet emisí tištěných ofsetem je stále značný. Přesto se počet rytin na slovenských známkách rok od roku zvyšuje (rozuměj po roce 2003). Je to zajisté též zásluhou ocenění, které Slovenská pošta získala právě za známky, tištěné technikou vícebarevného ocelotisku z plochých desek. Přejeme slovenské známce více takových ocenění a více kvalitních rytin.
Držíme Vám palce pánové Horniaku, Činovský, Feke a Cigániku!
Poznámka: Známky doplnila Infofila.cz s využitím Pofis.sk
Slovenská republika, hoci mladá, mala do 30. mája 2003 jeden svetový primát. Áno, zemiaky kvôli tomu lacnejšie neboli, ale bol to primát, ktorý stál za udržanie. SR bola jedinou krajinou sveta, jediným členom UPU (čiže Svetovej poštovej únie), ktorý nikdy nevydal poštovú známku inak, ako s použitím oceľotlače, tj. za využitia rytiny ako najnáročnejšej a všeobecne uznávanej vrcholnej techniky známkovej tvorby. Dokonca aj Česká republika, ktorá v ostatných päťdesiatich rokoch disponovala na svete najbohatším rezervoárom špičkových rytcov, ktorých bolo - v porovnaní s vynikajúcimi jednotlivcami v iných krajinách – toľko, že sa s nimi „dal Dunaj zastavovať“, svoj kapitál na tomto poli ľahkomyselne „prešafárila“. A tak sme zostali načas jediní! Na rozdiel od hokeja, kde na bratov spoza rieky Moravy dlhodobo v zásade nemáme, sme boli vďaka rastúcemu tímu stále lepších rytcov na poli vrcholnej známkovej tvorby ťažkým súperom celému svetu.
A napriek tomu to prišlo: trápna emisia, trápny koniec svetového primátu. A tie prihlúple zdôvodnenia: vraj si to verejnosť žiada, vraj sa to bude páčiť, vraj sú také trendy, vraj cestovanie s podkladmi do pražskej tlačiarne cenín ide do peňazí – a vraj treba šetriť! Nuž, NKÚ by iste preveril, ako známky „zlacneli“, keď ich namiesto „ďalekej“ Prahy tlačili v „blízkom“ strednom Anglicku (Walsall Security Printers), „blízkom“ Francúzsku (Cartor), aby sa potom konečne tlačilo naozaj bližšie – toť za Dunajom v Budapešti. Či teda tlač známok ozaj zlacnela, sa filatelistická verejnosť nikdy nedozvedela. O tom, aké bolo za spomínané prestupy „kolkovné“ a na ktorom sekretariáte sa účtovalo, sa asi tiež nedozvie. Čo však filatelistická verejnosť zistila i bez agentov – provokatérov, je fakt úpadku úrovne známkovej produkcie Slovenskej republiky.
Rozmery známky: 19 x 23 mm
Aféra „praktického“ aténského olympijského známkového zošitka, ktorý je „ozdobou“ každej zbierky, lebo na úplne každý albumový list „sadne ako riť na šerbeľ“, sa zametala v Lausanne ešte rok po olympiáde. Nuž – niektorí odborníci sa proste nevydaria. Škoda, že tak dlho trvá, kým sa na to príde!
Domnieval som sa, že za takmer štyri roky ma hnev zo straty svetového primátu, po ktorom nasledoval pád do hlubokého priemeru, prešiel. A hľa: celkom ešte neprešiel! Od roku 1990 či 1991 som nepretržite členom komisií najprv federálneho a potom slovenského ministerstva dopravy, pôšt a telekomunikácií, ktoré boli poradnými orgánmi celej zbierky ministrov. Bol som členom tej námetovej, tej realizačnej, ba veru i oboch naraz. Keď pred pár rokmi „kompetentní“ úradníci zistili, že spolu s niektorými ďalšími členmi realizačnej komisie predstavujeme balvan na ceste našej známkovej tvorby k už zmienenej svetlej ofsetovej budúcnosti, naložili s nami (i s komisiou) „primerane“. A tak som ďalšie dianie sledoval „z povzdálí“ námetovej komisie. Nesťažujem si, zažili sme všelijaké radostné prekvapenia. Vynikajúceho fyzika Dionýza Ilkoviča vyhnali blesky realizačnej komisie na „efdécku“. Nuž, ako hovorí v trochu iných súvislostiach terajší pán minister tohto rezortu: námetová komisia mieni, realizačná mení. Na Slovensku sme si vždy vážili osobností - až tak, že ich radšej utajíme, aby nám ich neodkukali. Tam nech hľadia adresáti poštových zásielok doma i vo svete na blesky – iste také pekné, slovenské, ešte nevideli!
Hľa – výhoda mnohobarevného ofsetu, kvôli ktorému sme zavrhli starosvetskú rytinu. Ktože by dal prednosť takej starine, ako je
Nie, ani „predzlomová“ známková tvorba nebola bez chýb. I komisia niektoré veci neustála a nebola dosť prísna. Podľahla občas časovej tiesni, „menu“ autora, jednostranne vykladaným predpisom. A niekedy i nepodľahla, ale i tak vyšiel iný Kragujevac, iný Brunovský, iný „prvý“ slovenský Ján Pavol II na známke. Ten druhý, ktorý mal byť prvým, vyšiel potom v síce nedôstojnej, ale zato aspoň v oveľa „ofsetovejšej“ verzii, hoci v rytine mohol byť jedným z najvyšších vrcholov portrétnej tvorby zosnulého klasika Jozefa Baláža.
Ale tá komisia roky bránila a roky ubránila rytinu a slovenský primát. Už za ministrovania pána Hofbauera tu boli ponuky „našincov“ („cudzie nechceme, svoje vám ponúkame“). Išlo však o tlačiarne, ktorým jednak chýbal pri ceninách nevyhnutný „štátny dozor“ (to bolo „srandy“ s prvým slovenským aerogramom!), ale hlavne: aj ako nálepky na syry by ich vtedajšie produkty prešli len u ľahostajného objednávateľa … Tú presilovku sme úspešne hrali dačo viac než desať rokov.
„Dies irae“, deň hnevu je však už preč. A hoci nie „sine ira et studio“, lebo zaujatý budem v tejto veci až do smrti, hovorím nahlas: hor sa ta, von zo závozu! Nič proti Walsallu, Cartoru i južným spojencom, nech tie ofsety tlačia komu chcú, len nech to nie sme my!
Miestoprísažne prehlasujem, že ma tieto riadky neplatí PTC Praha (Poštovní tiskárna cenin, a.s.), že mi kolkovné neodviedli Činovský, Horniak, Cigánik ani Feke, že som judášsky groš nevzal od Ondráčka, Srba, Šneidera, Fajta ani Kováříka, že ma nechodí strašiť duch veľkého Herčíka. Naspäť s rytinou!
Dovětek redakce M-R: Rádi uveřejňujeme vtipné, až sarkastické zamyšlení kolegy Dr. Petera Osuského, které nepochybně mluví z duše stovek, ba tisíců věrných sběratelů slovenských známek ze Slovenské i České republiky. Navazuje také velmi razantně na některé naše dřívější kritické úvahy o „ofsetové revoluci“ ve slovenské známkové tvorbě a dává jim tak za pravdu. Jsme však zároveň velice potěšeni, že situace se zejména v minulém roce začala výrazně obracet k lepšímu a věříme, že tento trend bude stálý a ne-vratný a že nejnovější slovenská známková tvorba bude znovu vysoko čnít nad známkovou tvorbou drtivé většiny evropských i světových známkových producentů. Nemůžeme tedy než souhlasit se závěrečnými slovy autora: Naspäť s rytinou!
Dovětek redakce Zpravodaje: Se souhlasem redakce M-R přebíráme tento článek. Víme, že se tisk slovenských poštovních známek vrátil z daleké ciziny zpět do Prahy, avšak počet emisí tištěných ofsetem je stále značný. Přesto se počet rytin na slovenských známkách rok od roku zvyšuje (rozuměj po roce 2003). Je to zajisté též zásluhou ocenění, které Slovenská pošta získala právě za známky, tištěné technikou vícebarevného ocelotisku z plochých desek. Přejeme slovenské známce více takových ocenění a více kvalitních rytin.
Držíme Vám palce pánové Horniaku, Činovský, Feke a Cigániku!
Poznámka: Známky doplnila Infofila.cz s využitím Pofis.sk
Autor: Redakce SSČSZ | 5. 4. 2009
Komentáře
Nejsou žádné komentáře
Nabídka našeho eshopu
Katalog poštovních známek World Philately 2022 a Encyklopedie filatelie na paměťové kartě
- Cena: 999 Kč
PL 2130 - s DV ZP 4 - červená skvrna ve tváři první dívky
- Cena: 189 Kč
Servis článku
Reklama
