Známky magickej Antarktídy (1. část)

„Aj tu bol ľad, aj tam bol ľad. Sinavý ľad sa rozprestieral donekonečna. Lámal sa, vŕzgal, a rachotil, zavýjal.“

Samuel Coleridge, Balada o starom námorníkovi


Už dávno, veľmi dávno legendy o bájnej Južnej zemi vybičovali chtivé pudy chamtivcov, čo chceli ešte viac zbohatnúť. Boli to mýty, ktoré s obdivuhodnou vytrvalosťou udržovali pri živote celé légie filozofov a kartografov dovtedy, až zhasli ako vyhorené hviezdy v nekonečnom vesmíre.

Fantazmagorická pevnina dostala počas storočí priam nekonečné množstvo podôb, raz mohutnela, inokedy sa bezmocne scvrkávala, putovala z miesta na miesto ako bájny Ahasvér. Objavovali sa na nej žírne lány úrodnej zeme, bohaté územia, rieky s krištáľovou čistou vodou, v hustých lesoch sa preháňali stáda zvierat, na imaginárnych kroch sa hojdali celé kilogramy kvalitného korenia a vinnej révy. Je isté, že fantázia tvorcov tohto nezmyslu nemala hraníc. Existencia bájnej Južnej zeme bola zdôvodnená antickým postulátom o nevyhnutnosti vyváženia našej planéty v rámci povestnej symetrie, keďže sa všeobecne tvrdilo, že oceán by nikdy nedokázal narušiť rotáciu planéty a stabilitu zemskej osi.
Jedno však bolo predsa len pokrokové, a to fakt, že antickí učenci nepochybovali o guľatosti našej Zeme, kým stredovek ostával až do renesancie v podstate na predpotopných predstavách.

Realita bola krutá. Vtedy ešte nik nevedel, že je to svet tridsiatich miliónov kubických kilometrov ľadu, ktorý tlačí antarktickú pevninu až do hĺbky približne 900 metrov, svet, ktorý je so svojimi sedemdesiatimi percentami gigantickou zásobárňou sladkej vody, ktorá môže prísť navnivoč, ak sa in situ potvrdia katastrofické predpovede vedcov o globálnom otepľovaní našej planéty.
Je to svet nesmierne bohatého života, avšak svet bez zelene, stromov či lúk, svet o rozlohe 13 miliónov kilometrov štvorcových, svet, o ktorý sa s nepredstaviteľnou silou trieštia tri najväčšie svetové oceány, ale i svet, nad ktorým sa týči hrozivé memento vesmíru, gigantická ozónová diera…

Po Cookových cestách sa svet o niečo zmenšil, no najmä zreálnil a už po približne polstoročí došlo k objavu Antarktídy. Bolo to 27. januára 1820 v Zemi kráľovnej Maud na Pobreží princeznej Astrid, konkrétne v blízkosti Splazu pozorovateľov (Observers Ice Tongue) na 69° 53´ južnej šírky a 92° 19´ západnej dĺžky. O objav sa zaslúžili odvážni ruskí moreplavci Bellingsahusen a Lazarev s loďami Vostok a Mirnyj.

Briti sa dodnes nezmierili s Bellingshausenovou prioritou a za ozajstného objaviteľa Antarktídy považujú celkom oprávnene svojho rodáka Edwarda Bransfielda, ktorý z prielivu, ktorý je po ňom pomenovaný, MUSEL VIDIEŤ z ostrova Trinity na 63° 45´ južnej šírky a 60° 44´ západnej dĺžky brehy Antarktického polostrova, v britskom geografickom názvosloví Grahamovej zeme. Ak by Bransfield tieto brehy nevidel, musel byť buď opitý na mol, alebo celkom slepý, pretože zem je odtiaľ viac než jasne viditeľná. Nie je to kontinent ľadu, ale ozajstná, pravá, nefalšovaná, divá, neprístupná a hornatá zem. Toto všetko sa malo udiať púhe tri dni, 72 hodín a možno i menej od tvrdenia Rusov, že boli oni mali tú česť… (Antarktický polostrov Briti uvádzajú pod názvom Grahamova zem, Američania Palmerov polostrov. Z toho dôvodu ponechávam mu neutrálny názov: Antarktický polostrov v intencii dnešného názvoslovia, ku ktorému pristúpili konečne aj anglosaské krajiny. – pozn. aut./.

Po víacerých celkom náhodných objavoch bolo postupne už známych pomerne dosť oporných bodov na pobreží Antarktídy, o ktoré sa zaslúžili hlavne lovci veľryb a tuleňov. Ale tieto ešte stále nedávali ucelenú predstavu o tom, či ide o kontinent, alebo len o zmäť nehostinných ostrovov bez ladu a skladu.
Ak by sa mala posudzovať priorita z celkom iného než geografického hľadiska, z hľadiska systematickosti a vedeckého zamerania, a túžbe po poznaní, bez akýchkoľvek výhrad by sa hlavným objaviteľom posledného svetadielu mal stať - James Cook.

Domnievame sa, že nik iný na svete si nezaslúžil objaviť brehy posledného kontinentu tak, ako on! Jeho famózne výpravy sa mohli do dejín zapísať ešte väčšími písmenami, pretože naozaj nechýbalo veľa a Cook sa mohol stať jeho objaviteľom o takmer pol storočia skôr než Belingshausen a Lazarev! Prvý raz, keď dosiahol a priblížil sa k antarktickému pobrežiu v roku 1772 na miestach neskôr objavenej Enderbyho zeme, a po druhý raz v roku 1774, keď dosiahol pozíciu 71° 10´ južnej šírky tesne v blízkosti dnešnej Zeme Márie Byrdovej v Amundsenovom mori pri ostrove Bear. Svojou cieľavedomosťou, humanitou, odvahou, veľkými znalosťami mora a ďalšími prednosťami James Cook celkom určite predbehol svoju dobu.

Prejdime však ku známkam. Zberatelia známkových zemí sú dozaista vždy náramne potešení, keď vidia alebo majú možnosť získať akúkoľvek známku z Antarktíy. Nie je ich veľa, ale sú. A sú krásne…
A i dosť drahé…

Vtedy možno ani netušia, koľko námahy, driny, odriekania a ťažkosti bolo spojené s objaviteľským exodom tohoto najvzdialenejšieho svetadielu, lebo len na jeho základe bolo neskôr možné vydávať i známky Antarktídy.
V tomto krátkom príspevku by som sa chcel zamerať na niektoré aspekty tohto úžasného diania a zároveň poukázať i na známkovú tvorbu týchto, pre nás dozaista exotických území s jedinou výnimkou, použitím známkovej série Britského antarktického územia z roku 1973 (kat. Gibbons, 44 – 58), protože mienim spracovať druhú časť tohto príspevku v dohľadnej dobe, v ktorom sa zamerám na túto znamkovú krajinu podrobnejšie.
Pomocou tejto série známok sa pokúsime v krátkosti preukázať zásluhy jednotlivých polárnych bádateľov v hrdinskej epopeji objavovania Antarktídy, počnúc slávnym Jamesom Cookom.

Najskôr však prejdime k raritám. Tie predstavuju v podstate tri, niekde sa uváza, až štyri známky zemí, kde v živote nikdy žiadna pošta nebola, a predsa niektoré boli ofrankované na poštách Nového Zélandu.
Ide o známky veľmi vzácne a cenné, o to zvláštnejšie, že majú kolmú pretlač na polohu známky. Ide o známky Zeme kráľa Eduarda VII. z roku 1908 a známky Viktorinej zeme z roku 1911.
Tito známky boli vytlačené na Novom Zélande a opatrené pretlačou King Edward VII. Land a Victoria Land. Pretlač bola umiestnená na známkach Nového Zélandu malého formátu a prípadne poštové použitie sa dialo frankovaním príslušných listových zásielok na Novom Zélande, pričom lodnou dopravou boli posielané príslušným adresátom, pokiaľ tam vôbec nejakí boli…

Známky magickej Antarktídy (1. část)

Známky Viktorinej zeme určite použité neboli vzhľadom na krach Shackletonovej expedície vo Weddelovom mori v roku 1914.
Geograficko – historické údaje hovoria, že Zem kráľa Eduarda VII. Objavila britská antarktická expedícia vedená R. F. Scottom 30. januára 1902 na 77°40´ južnej šírky a 155° západnej dĺžky v Rossovom mori na východnom konci obrovského Rossovho šelfovho ľadovca (i Bariéry), na lodi Discovery. Túto „zem“ neskôr bližšie preskúmal sir E. Shackleton v roku 1908 a o štyri roky neskoršie na nej pristáli ako prví Japonci pod vedením S. Nobu.

Viktorinu zem (Victoria Land) objavil už v roku 1841 anglický slávny polárny badatel sir James Clarke Ross východne od povestnej Bariéry po ňom nazvanej, veľkej približne ako Francúzsko alebo Pyrenejský polostrov na expedícii, cieľom ktorej bolo hľadanie južného magnetického pólu. Ross vtedy netušil, ako blízko sa nachádza neskoršie objavená Zem kráľa Eduarda VII., ale šťastena mu nepriala. Roku 1842 prebádal brehy Antarktického polostrova (Grahamovej zeme) a neprívetivé Weddellovo more. V búrlivej histórii Antarktídy mu patrí čestné miesto.

Avšak po expedíciach do tejto oblasti či už boli zamerané na dobytie južného pólu alebo za iným účelom, britské úrady v roku 1923 rozhodli o vytvorení Rossovej dependecie pod správou Nového Zélandu na 150° západnej dĺžky a 160° východnej dĺžky a tým pádom odprevadili obe známkové krajiny, ktoré boli vytvorené skôr na okrasu než na reálne použitie, do historie, a zaradili ich do priečinku rarít.

Známky magickej Antarktídy (1. část)

Známky magickej Antarktídy (1. část)

Známky magickej Antarktídy (1. část)

Zaujímavé je i to, že posledná séria známok Rossovej dependencie vytlačená v Austrálii uzrela svetlo sveta ešte v roku 1982, a aj tá bola nasmerovaná do historie. Vtedy bola Rossova dependencia ponechaná Novému Zélandu a známky novovytvoreného Britského antarktického teritória, rozprestierajúceho sa v sektore 20°- 80° západnej dĺžky, začali víťazný pochod do albumov zberateľov na celom svete.

Jednou z prekrásnych sérií tejto známkovej krajiny je i zobrazenie portrétov mužov, ktorí sa najväčšmi zaslúžili o antarktické poznanie a nezriedka riskovali i svoje životy na oltár poznania. Ako sme už spomenuli na inom mieste, katalóg Gibbons ich registruje pod katalógovými číslami 44 – 58 v tomto poradí:

James Cook,
T. von Bellingshausen (tento cestovatel mal nemecký pôvod, volal sa Fabian Gottlieb von Bellingshausen, Rusi jeho meno zmenili na Faddej Faddejevič Bellingsgauzen – pozn. aut.)
James Weddell,
John Biscoe,
Dumont d´Urville
James Clarke Ross,
Carl Anton Larsen,
Adrien de Gerlache,
Otto Gustav Nordenskjöld,
William Speirs Bruce,
Jean Charcot,
Ernest Shackleton,
Hubert Wilkiins,
Lincoln Ellsworth,
John Rymill.

Venujme z úcty, čo títo ľudia vykonali, každému aspoň niekoľko riadkov.
James Cook (1728 – 1779) – na dvoch výpravách v rokoch 1768 – 1775 ako prvý oboplával Antarktídu, zmietol do prachu existenciu bájnej Terry Australis, ako prvý prekročil južný polárny kruh.

Známky magickej Antarktídy (1. část)

F.F. Bellingshausen (1779 – 1852) – objaviteľ Antarktídy. (Je to však chyba tvorcov katalógu Gibbons, lebo Antarktídu v skutočnost objavil jeho podriadený Michail Petrovič Lazarev (1788 – 1851) na lodi Mirnyj – pozn. Aut.)

Známky magickej Antarktídy (1. část)

James Weddell (1787 – 1834) – anglický velrybár v roku 1823 objavil s loďami Jane a Beaufoy obrovské more, ktoré nazval morom Juraja iV, neskôr bolo premenované na more Weddellovo.

Známky magickej Antarktídy (1. část)

John Biscoe (1794 – 1843) – anglický odvážlivec na lodiach Thule a Lively objavil v roku 1831 Enderbyho zem na 50° výdhodnej dĺžky a ako prvý preskúmal Antarktický polostrov alias Grahamovu zem alias Palmerov polostrov.

Známky magickej Antarktídy (1. část)

Jules Sébastian César Sébastian Dumont d´ Urville (1790 – 1842) – francúzsky cestovateľ a objaviteľ viacerých ostrovov v blízkosti severných cípov Antarktického polostrova, v roku 1840 objavil v Antarktíde Adélinu zem, Clárino pobrežie a pobrežie Ľudovíta Filipa.

Známky magickej Antarktídy (1. část)

James Clarke Ross (1800 – 1862) – anglický polárny badatel v rokoch 1839 – 1843 veliteĺ britskej expedície do Antarktídy v rokoch 1839 – 1843 na lodiach Erebus a Terror, objavil veľkú Bariéru (tj. Rossov pobrežný ľad), množstvo ostrovov, velké more (Rossovo more)

Známky magickej Antarktídy (1. část)

Carl Anton Larsen (1860 – 1924) – nórsky badatel, který v rokoch 1892 – 1894 preskúmal na lodi Jason východné pobrežie Antarktického polostrova, Rossovo more a ďalšie ostrovy Antarktídy, bol výborný námorník a znalec mora.

Známky magickej Antarktídy (1. část)

Adrien Gerlache de Gomery (1866 – 1934), Belgičan, v rokoch 1897 – 1899 prebádal na lodi Belgica západné pobrežie Antarktického polostrova, vinou nepriaznivého počasia Belgica v Bellingsahusenovom mori zamrzla (na 71°31´južnej šírky a 85°16´západnej dĺžky). Tejto expedície sa zúčastnili neskoršie hviezdy antarktického bádania dr. Frederick Albert Cook, dobyvatel severného pólu a Rolad Amundsen, dobyvatel pólu južného.

Známky magickej Antarktídy (1. část)

Otto Gustav Nordenskjőld (1869 – 1928), švédsky polárny badatel v rokoch 1901 – 1903 prebádal brehy Antarktického polostrova a prežil jedno z najnapínavejších antarktický dobrodružstiev po potopení lode Antarctic.

Známky magickej Antarktídy (1. část)

William Speirs Bruce (1867 – 1921) pyšný škótsky badatel, nezávislý na Angličanoch sa v rokoch 1902 – 1904 na lodi Scotia ocitol na juhu Weddellovho mora, kde objavil rozľahlú Coatesovu zem a podrobne ju preskúmal.

Známky magickej Antarktídy (1. část)

Jean Baptiste Charcot (1867 – 1922) bol francúzskym polárnikom který pôsobil v Arktíde i Antarktíde. S loďou Pourgquoi Pas? (Prečo nie?) sa v rokoch 1908 – 1910) zaslúžil o preskúmanie tej časti Antarktídy, kde sa nachádza velké Bellingshausenovo more.

Známky magickej Antarktídy (1. část)

Ernest Shackleton (1874 – 1922) anglický polárny bádateľ, jeden z najslávnejších v jej búrlivej histórii. V rokoch 1901 – 1903 sa zúčastnil Scottovej expedície, v rokoch 1908 – 1909 na lodi Niímrod sa pokúsil o prvý výpad na južný pól, za cenu nesmierneho vypätia dosiahol so dvojími spoločníkmi polohu 88°24´ južnej šírky, ktorou sa vlastne otvorila cesta na najmagickejší bod Antarktídy; v rokoch 1914 – 1917 sa mu nepodarilo uskutočniť s loďou Endurance prechod Antarktídy a s posádkou lode prežil aszda najvzrušujúcejšie a najnebezpečnejšie dobrodružstvo v celej histórii poznávania posledného svetadielu.

Známky magickej Antarktídy (1. část)

Hubert Wilkins (1888 – 1958) tento australský polárny badatel okrem výskumov a leteckých výprav v Arktíde, ako prvý v roku 1928 prebádal antarktické ostrovy a východné pobrežie Antarktického polostrova.

Známky magickej Antarktídy (1. část)

Lincoln Ellsworth (1880 – 1951) bol americký polárny bádate, ktorý sa zaslúžiíl o letecký prieskum Arktídy a v Antarktíde letecky preskúmal podstatnú časť Antarktického polostrova.

Známky magickej Antarktídy (1. část)

John Riddoch Rymill (1905 – 1968) na lodi Penola s lietadlom na palube v rokoch 1935 – 1937 prebádal letecky Antarktický polostrov, prešiel ho naprieč na saniach a stanovil, že tento velký polostrov je súčasťou antarktickej pevniny a nie zmäťou ostrovov, ako sa pôvodne predpokladalo.

Známky magickej Antarktídy (1. část)

V tejto súvislosti by sa dalo poznamenať, že tvorcovia tejto znamenitej a farebne krásnej známkovej série, cena ktorej sa pohybuje od 40 – 50 euro na známkových burzách na Slovensku, buď zabudli alebo naschvál nespodobnili na známkach bádateľov daleko význačnějších, napríklad Roalda Amundsena, víťaza pólových pretekov nad R.F. Scottom, nezaradili ani slavného Nóra Borchgrevinka, ktorý ako prvý s druhmi prezimoval v Antarktíde na myse Adare na prelome storočí. Velkým prekvapením je i skutočnosť, že tam nie je ani admirál oboch pólov, americký generál Richard Evelyn Byrd, který sa zaslúžil viac ako ktokoľvek iný na dramatických leteckých prieskumoch na odhaľovaní tajomstiev posledného svetadielu.

Autor: Jan Dziak | 22. 3. 2015

Komentáře

Nejsou žádné komentáře

Přidat komentář


© 2002 - 2017 Zdeněk Jindra
ISSN 1214-4223