Vianočný rozhovor s akad. maliarom Jozefom Balážom

Pokoj všetkým ľuďom

Majster Jozef Baláž si veľmi cení priazeň, obdiv a prizanie priaznivcou svojich poštových známok - laickej i odbornej verejnosti, skúsených filatelistov, ale aj mladých začiatočníkov aj za riekou Moravou v Českej republike - pravidelných, ale i občasných návštevníkov našej populárnej webovej stránky INFOFILA a rád prezradil niečo na seba v závere roku tohoto roka. Jeho úprimne vyznanie "životné reminiscencie" iste zaujmu všetkých našich priaznivcov filatelie:

Majstre, ako si spomínate na svoje detstvo?

Vyrástal som v Hlohovci, mestečku neďaleko Trnavy, v katolíckej rodine železničiara, náboženská výchova mala preto na mňa veľký vplyv. Bol som vychovávaný k úcte a čestnosti. To mi aj zostalo. Tečie tam Váh, celé leto sme preto trávili pri vode. Vtedy tam boli ešte aj ryby. Tu som ukočil aj 3 ľudovú triedu a stal sa tiež skautom. Otca potom preložili do Bratislavy a my sme sa presťahovali bližšie k Bratislave. Usadili sme sa nakoniec v Pezinku.

Váš rod Balážovcov pochádza z Hlohovca?

Nie. Pátrali sme so sestrou a dopátrali sme sa do neďalekého Vrbového až na Adama Baláža. (Vo Vrbovom sa narodil aj známy dobrodruh a neskôr kráľ Madagaskaru Moric Beňovský, pozn. red.)

Mali ste v rodine niekoho výtvarníka, či viete po kom ste vlastne zdedili výtvarný talent?

Ako som spomínal otec Ján bol železničiar, matka Mária bola domáca. Po rodičoch teda nie. Ani v najbližšej rodine nikto nekreslil. Ale staršia sestra Mária (1921) tá výborne kreslila. Marienka, tá mala väčší talent ako ja, lepšie a krajšie kreslila. Aj keď vždy skromne o sebe vravievala, že však ja nič neviem nakresliť! A ako budúca učiteľka rýchlo vypozorovala môj talent a nadanie na kreslenie a pomáhala mi ho rozvíjať. Bola mojim prvým učiteľom, kritikom aj fanúšikom. Aj keď nakoniec na štúdium kreslenia som sa dal až po skončení vojny, keď som si aj jej pričínením urobil maturitu. Pôvodne som sa vyučil remeslu reprodukčného grafika. Sestra Marienka savydala za môjho dobrého priateľa z povstania Dubeka. Ešte žije, ale je už vdova.

Ako si spomínate na výtvarné štúdium?

Bolo to krásných osem rokov. Najprv Bratislave a potom aj v Sofii. Majstri profesori Mudroch, Sokol a Milly mi dali veľa. Výtvarne i ľudský. Kresliarsky dril u prof. Millého bol priam tou najlepšou školou pre moju neskoršiu známkovú tvorbu, ale aj ilustračnú prácu v časopise Život a v knižnej ilustrácii. A prof. Bešku v Bulharsku, bol navyše aj úžasný človek. Do Bulharska som sa dostal ako štipendista v poslednom roku štúdia na VŠVU a prof. Ilija Beškova mi poradil výtvarník Klimovič. Rád som sa potom do tejto primorskej krajiny vracal, trikrát som mal tam svoju autorskú výstavu. V roku 1978 pri príležitosti 100. výročia oslobodenia Bulharska som mal v Sofii pamätnu výstavu Učiteľ a žiak spolu s prof. Beškovom.

A vaši pedagógovia na škole?

Samé osobnosti. Už ich mená hovoria za všetko. Boli to nielen majstri štetca, ale aj veľkí, vzácni a dobrí ľudia. Najviac sme sa zblížili s pánom profesorom Beškom.

Syn Branislav sa nepotatil?

Kresliť vedel veľmi slušne, no nedostal sa v Bratislave na strednú výtvarnú školu. Po škole hneď išiel na vojnu do českého pohraničia. A svoj talent ďalej potom nerozvíjal. Možno je to aj moja chyba. Mal tiež aj výbornú štylistiku tým, že som ilustroval poviedky v Živote viem to dobre posúdiť, no na škodu ani novinárčina ho nezlákala. Branko dnes žije v Kanade.

Ako cestou ste sa dostali k známkam? Ste aj filatelista?

Nie, filatelista nie som. V zbierke mám iba svoje známky a ďalšie, ktoré sa mi páčili. Vlastne, ešte ako reprodukčný grafik v Slovenskej grafii v Bratislave, kde som pracoval, som sa dostal ku známkam, ktoré sa tam v rokoch 1945-46 tlačili, ale vtedy ma ani len vo sne nenapadlo, že raz budú z rotačky vychádzať moje autorské známky. Až veľmi neskôr po viac, ako dvoch desaťročiach, už ako výtvarník som sa zúčastnil v roku 1957 spolu so starším kolegom Antonom Hollým (priekopníkom slovenskej politickej karikatúry po roku 1945, neskôr v rokoch 1958-1970 bol aj šéfredaktorom Roháča, pozn. red.) zo Slovenska na vypísanej celoštátnej súťaži výtvarných návrhov na známky z emisie Československej produkcie k 10. výročiu TANAPu. Urobil som ich tužkou. Ešte pred vyhlasením oficiálnych výsledkov súťaže si ma cez prestávku vzal stranou predseda hodnotiacej komisie prof. Štika a povedal mi, že ten môj bežiaci medveď si ich získal všetkých. Tak som teda začínal. Séria mala 5 známok, tri boli moje a dva Hollého. A pri známkach som už aj zostal. Odvtedy som pripravil vyše 150 výtvarných návrhov na známky - z nich 50 už na známky slovenské. Dovtedy zo Slovenska známky urobili len maliarka Medvecká z Oravy a Kajlich z Piešťan. A ešte tiež aj Chovan a Klimovič.

A potom to boli už aj portréty, vaša parádna disciplína. Štefánik, Lexa, Gagarin, Hlinka... Štúr, Kollár, Hviezdoslav, panovníci Veľkej Moravy...

Ale až pomerne neskôr. Najprv som kreslil iba námety zvierat. Komisia si myslela, že najradšej kreslím zvieratá. Naopak, nevyznal som sa v tom. Keď som mal urobiť neskôr vlka, musel som si sadnúť na vlak a cestovať do Prahy do ZOO, aby som na vlastné oči videl, ako skutočný vlk vyzerá... Ale boli to aj početné študijné pobyty v múzeach pri preparovaných zvieratách, kde som pozorne študoval všetky ich detaily, aby som ich vedel verne zachytiť v kresbe.

Pomohol vám niekto vo vašich začiatkoch pri tvorbe známok?

Skúšal som to u Rudolfa Fischera, ale moc som nepochodil... Takže som vlastne samouk. Ale pán Fischer má zasluhu na tom, že pritiahol k známkovej tvorbe Albína Brunovského. Pri stretnutiach s Vincentom Hložníkom a Albínom Brunovským sme sa však vzájomne dosť obohacovali v o svojej tovrbe.

Kam radíte tvorbu známok vo svojej výtvarnej tvorbe?

Možno to bude znieť pre niekoho a najmä pre výtvarníkov prekvapujúco, ale vytvorené dielo v známkovej grafike považujem za svoje najhodnotnejšie a srdcu najmilšie vo svoje celoživotnej výtvarnej tvorbe.

Najviac známok ste vytvoril až po sedemdesiatke?

Zdravie mi slúžilo, len som v práci zúročil svoje skúsenosti z voľnej tvorby a ilustračnej tvorby a svojimi výtvarnými návrmi som vždy presvedčil komisiu. Veď posledné štvrťstoročie som už dal všetko svoje umenie a sily plne do služieb slovenskej známkovej tvorby. Myslím, že to stálo za to. Slovenská znímka si urobila dobré meno vo svete.

Veľa vašich známok vzniklo v autorskom tandeme s akad. maliarom Martinom Činovským?

Áno. Viac naž polovica. Nielen slovenských, ale ešte aj československých. Martina si vážim ako veľkého majstra rozkresby a famózneho rytca.

Ktoré zo známok, ktorých výtvarný návrh ste pripravili, si ceníte najviac, či sú vášmu srdcu najbližšie?

Najviac si cením štvorhárok panovníkov Veľkej Moravy. Aj keď priamo ocenené ako známky neboli, vždy keď si spomeniem na štátne vyznamenanie Rád Ľ. Štúra II. triedy - vybavia sa mi práve známky Rastislava, Pribinu, Koceľa a Svätopluka. Ale cením si aj známku Ľ. Štúra, ocenenú nielen doma, ale prvýkrát aj WIPA a prácu, aj keď nepriamo - dokumentačne pri tvorbe portrétu Štefánika. Aj ja som pripravil svoj návrh generála Štefánika, zameraný kompozične viac iba na jeho realistický portrét. Nakoniec Francúzi sa rozhodli pre už známu kompozíciu s portrétom. A tiež aj svoje zatiaľ posledné známky z roku 2003.

Vianočný rozhovor s akad. maliarom  Jozefom Balážom


A z knižných ilustrácií?

Ilustrácie z knihy Kollára - Slávy dcéra (1972), dodnes ich mám na kameni a chystám sa ich použiť, až mi zdravie opäť dovolí, na tlač grafických listov, ilustrácie Iliady (1979) a najmä poslednú o svojom profesorovi Sokolovi - Koloman Sokol v kraji Saguáros, ktorú vydala Agneša Gundová v o vydavateľstve Matice slovenskej.

Z voľnej grafíky?

Menovať iba jednu, alebo zopár sa nedá. Ale z užitnej by som vybral plagát Ľudovíta Štúra.

Ako si spomínate na spoluprácu s časopisom Život?

Život bol aj môj život. Prežiť s niekym v dobrom i zlom 38 rokov - aj keď iba 52 týždňov v roku, to chce, ba priam si žiada vzájomnú úctu a porozumenie. Čitatelia boli tou mojou vzácnou a vernou auditóriou po desaťročia, ktorú som nechcel a nemohol sklamať. V tých ilustráciach bol všetok môj talent, všetko moje umenie i srdce navyše. Stále si rád spomínam aj veľkolepú plavbu po Dunaji, ktorú redakcia pripravila pre spolupracovníkov pri 20. narodeninách časopisu.

Život bol vlastne Vašou maličkou dolhoročnou putovnou výtvarnou galériou, ktorá zavítala k miliónom rodín na Slovensku i v Čechách, a videli ju milióny divákov - čitateľov. V tejto malej galérii ste mal vystavených 1500 svojich "obrazkov", ktoré museli videli určite stovky miliónov návštevníkov. Nepoznám, snáď ani niet ešte jedného takého výtvarníka, to sa nepodarilo hádam ani Rumunovi Saul Steinbergovi v The New Yorker, ktorý by takej početnej verejnosti predstavil toľko svojich výtvarných diel. Súhlasite?

To hovoríte vy. Ktovie, možno zveličujete a možno, že aj máte pravdu.

Čo robí Majster Baláž, keď práve nerobí známky, alebo neilustruje?

Výchovu skauta som v sebe nikdy nezaprel. Rád som sa túlal po lese, po celý rok, v zime hlavne na lyžiach bežkách a v lete to bolo športové potápanie. Získalo si ma na Kube, kde som ho spoznal ešte v roku 1968, keď som tam mal v Havane výstavu grafiky a ilustrácií v Casa de la Cultura Checoslovakia. Práve v auguste, počas známych udalostí u nás. S Fidelom som sa ale nestretol (s úsmevom).

Čo sa vám v živote nepodarilo, či nesplnilo?

Mám dva ateliéry - v Bratislave aj v Pezinku - aj keď vždy presne viem, kde čo mám, nemám usporiadanú archívne svoju celoživotnú tvorbu. Nebol som dosť dôsledný a neviedol som si, tak ako iní kolegovia svoj archív. Nikdy som na to nemal čas. Aspoň, že známkovú tvorbu samostatnej SR mám presne zdokumentovanú a zoradenú. Ale spolu s manželkou Evičkou by som to chcel ešte napraviť. Verím, že boh má k sebe povolá, až keď to všetko tu dole dám do poriadku.

Čo vás v poslednom čase potešilo?

Kniha Agneši Gundovej - Jergovej Koloman Sokol v kraji Saguaros o mojom vysokoškolskom profesorovi na ktorej som výtvarne spolupracoval, ktorú vydala Matica slovenská pred dvoma rokmi a posledné známky, ktoré vyšli v roku 2003. A že som opäť urobil prvé kroky...

Priateľov máte iba medzi výtvarníkmi?

Aj medzi nimi. Ale je ich stále menej a menej. Zostali spisovatelia Ladislav Ťažký a Milan Ferko. Výtvarníci Brunovský a Hložník už nie sú medzi nami.

Ktoré ročné obdobie máte najradšej?

Aj leto aj zimu, v lete slnko a more a v zime biely sneh. Hory a lesy po celý rok.

Vianočné sviatky tu máme už pred dverami, čo si prajete pod sviatočnú jedličku?

Iba zdravie. Neveril som, že sa dožijem takého požehnaného veku. Moji rodičia umreli pomerne mladí, otec iba vo veku 60 rokov a mamka ako 67 ročná. Neskrývam, že som túžil prežiť magický rok dvetisíc. Som preto šťastný, že ešte žijem a viem sa tešiť zo života. A tiež pokoj všetkým ľuďom na celom svete.


Za rozhovor poďakoval Peter Závacký

Autor: Peter Závacký | 23. 12. 2004

Komentáře

Nejsou žádné komentáře

Přidat komentář


© 2002 - 2019 Zdeněk Jindra
ISSN 1214-4223