Slzy filatélie

Motto:

„Prijmite, prosím, moje najúprimnejšie blahoželanie. Vám osobne súčasne želám čo najviac dobrého zdravia a ľudu priateľského Sovietskeho zväzu želám šťastnú budúcnosť.“

Adolf Hitler v blahoželaní k 60. narodeninám J.V. Stalina

Slzy filatélie

„Vrieskajúcej poľnice kov tu zaznel strašlivým zvukom

(AT TUBA TERRIBLEM SONITUM PROCUL AERE CANORO INCREPUIT).

Vergilius, Aeneis VI., 86

„Proti boľševizmu teraz nevedieme križiacku vojnu preto, aby sme úbohých Rusov naveky oslobodili od boľševizmu, ale preto, aby sme viedli nemeckú svetovú politiku a aby sme zaistili bezpečnosť Nemeckej ríše.“

Adolf Hitler, 20. júna 1941

I. časť – VPÁD

V jeseni 1940 začali Hitlerovi „experti“ pracovať na pláne vpádu do Sovietskeho zväzu. Smernica č. 21 pod kódovým označením Operácia Barbarossa niesla dátum vyhotovenia 18. decembra 1940. Toho dňa ju Hitler prostredníctvom Hlavného veliteľstva wehrmachtu (OKW) odovzdal svojim maršalom, ktorí ju mali zrealizovať. Prísne tajný dokument bol označený OKW/WESt/Abt.L(I) Nr. 33 408/40 g.K. Chefs.; a mal tri základné časti:
1. Obecný zámer
2. Predpokladaní spojenci a ich úlohy
3. Vedenie operácií

V prológu sa hovorilo, že Nemecko musí neodkladne poraziť sovietske Rusko v rýchlom poľnom ťažení ešte skôr, než skončí vojnu proti mocnosti za kanálom La Manche. Obecný zámer bol definovaný takto: „Masa ruského pozemného vojska, ktorá je situovaná v západnom Rusku, musí byť zničená odvážnymi operáciami a prienikmi tankových klinov do hĺbky obrany nepriateľa; ústupu bojaschopných častí ruských jednotiek do hĺbky ruského priestoru sa musí zabrániť. Rýchlym prenasledovaním je nutné dosiahnuť líniu, z ktorej už ruské letectvo nebude schopné napádať ríšsko – nemecké územie“, (In Carell, cit. d. s. 11), atď., atď., atď.

(Vzhľadom na veľký rozsah danej problematiky sa v tomto príspevku zaoberáme vpádom nemeckých armád do Sovietskeho zväzu len na západnom a severozápadnom území, od toho sa odvíja aj príbeh známok tejto oblasti – pozn. aut.).

Hitler sa na inváziu dobre pripravil. Armády, ktoré mali zákerne a bez vyhlásenia vojny vpadnúť na ruské územie, boli situované približne na línii Varšava – Kráľovec (vtedy Kőnigsberg). Pozostávali zo 190 divízií, z toho bolo 153 nemeckých v plnej zbroji. Carell uvádza, že invázne armády mali 3 000 000 vojakov, 1830 lietadiel, 600 000 vozidiel, 750 000 koní, 3580 tankov a 7184 diel a mínometov.

14. júna 1941 pozval Hitler všetkých troch hlavných veliteľov inváznych armád na poslednú poradu. Ako vždy aj tentoraz bolo všetko typicky nemecky dôkladne pripravené. Od 12 – 14. hod. referoval o stave príprav veliteľ armád skupiny Juh maršal Rundstedt, po 15. hod sa k slovu dostali velitelia skupiny armád Sever a Stred poľní maršali von Leeb a von Bock. Wilhelm Josef Franz rytier poľný maršal von Leeb (1876 – 1956), ktorý velil armádnej skupine Sever, bol veteránom Prvej svetovej vojny. Už 1. februára 1929 dosiahol hodnosť generálmajora; počas svojej dovtedajšej kariéry zastával väčšinou štábne funkcie. Po Hitlerovom nástupe k moci sa postupne predieral až k najvyššej možnej hodnosti, ktorú získal na základe výsledkov ťaženia na Západe. Do hodnosti poľného maršala ho Hitler povýšil 19. júla 1940. Leeb mal zo všetkých hlavných veliteľov relatívne najľahšiu úlohu. Jeho vojenské zväzky mali za úlohu dobyť v prvom rade pobaltské republiky, obsadiť Leningrad a dosiahnuť Archangeľsk. Hoci sa mu z tejto úlohy podarilo splniť len jednu, výkon jeho armádnej skupiny bol obdivuhodný. Roku 1942 požiadal Hitlera o uvoľnenie po tom, čo nezvládol dobytie Leningradu (t.č. Petrohrad – pozn. aut.) a jeho hviezda postupne bledla. 2. mája 1945 ho zatkli Američania v Hőhenschwangau, dva roky strávil v zajatí. 13. mája 1947 bol odsúdený na tri roky väzenia, ale 27. októbra prepustený na slobodu. Pokojne a bez výčitiek svedomia svoj život dožil vo vtedajšom Západnom Nemecku.

Spúšťacím mechanizmom operácie Barbarossa bolo heslo, ktoré malo nemecké velenie pripravené pre každý prípad. Išlo o dátum 21. jún 1941 a termín do 13,30 hod. Nemeckej vojnovej mašinérii bolo oznámené heslo DORTMUND, t.j. útok; heslo Altona, znamenalo zastavenie útoku.

V nedeľu 22. júna 1941 sa o 3,15 hod. ráno začal najničivejší útok histórie. Poľný maršal von Leeb velil armádnemu zoskupeniu, ktoré tvorili:
16. armáda; veliteľ generálplukovník Busch,
18. armáda; veliteľ generálplukovník Küchler,
4. tanková armáda; veliteľ generálplukovník Hoeppner (pozostávajúca z troch veľkých tankových skupín);
Prvá vzdušná flotila (1. a 2. letecká armáda);
okrem toho v rámci skupiny armád Sever boli nasadené fínske vojská pod velením maršala Mannerheima, ktoré čakali ako sa vyvinie situácia na hraniciach so ZSSR v tesnej blízkosti Leningradu.

Slzy filatélie
Poľný maršál von Leeb

Slzy filatélie
Mapa operácie Barbarossa – jún 1941

Po páde Francúzska bol Hitler na vrchole moci. A s ním, pochopiteľne, i celá nacistická kamarila, ktorá mu pomáhala v dobývaní Európy. Nezabúdajme, že:
1. septembra 1939 zaútočilo Nemecko na Poľsko;
9. apríla 1940 vtrhli nacistické armády do Dánska a Nórska;
10. mája 1940 Nemecko okupovalo neutrálne Holandsko, Belgicko a Luxembursko, a po ich páde vniklo ako nôž do masla do Francúzska, ktoré kapitulovalo 22. júna 1940;
16. júna 1940 začali nemecké prípravy na vpád do Veľkej Británie, súčasne prebiehala neľútostná vojna o Atlantik; vtedy bola Británia jedinou krajinou, ktorá bola vo vojnovom stave s hitlerovským Nemeckom;
1. marca 1941 začal Hitler okupovať Balkán a v rýchlej operácii Marita obsadili maďarské, talianske a nemecké armády Juhosláviu a následne i Grécko s ostrovom Kréta.
Objektívne treba povedať, že nemecké armády boli oveľa lepšie pripravené než ruské. Červenú armádu ovládali veľkohubé vyhlásenia o jej „neporaziteľnosti“ a o „rozdrvení protivníka na jeho vlastnom území útokom, aký ešte nikto nikdy nevidel“...
Aj tak sa žiada povedať, a nahlas pripomenúť, že ešte stále nepoznáme charakter globalizácie moci a politiky! Príkladom môžu byť Stalinove metódy v súvislosti s obsadením Poľska, Besarábie, Severnej Bukoviny a anexie suverénnych pobaltských štátov Litvy, Lotyšska a Estónska 21. júla 1940, vrátane ich teatrálneho začlenenia či „dobrovoľného pripojenia do nenarušiteľného zväzku slobodných národov Sovietskeho zväzu“, alebo konečne ešte stále málo známym vysídlením Nemcov z Povolžia, Tatárov z Krymu a ďalších národov do Strednej Ázie.

Hitler dobre vedel, že dohoda so socialistickým kolosom na Východe nemôže byť trvalá. Mýlil sa však, pokiaľ sa domnieval, že Stalin sa dá oklamať a obalamútiť rečičkami a frázami o večnom mieri a priateľstve medzi národmi Nemecka a Sovietskeho zväzu. Je totiž nesporné aj to, že oba „socializmy“ si boli nekonečne blízke. Také blízke, ako to len pri rozdielnosti histórie a kultúry oboch krajín bolo možné. Obaja diktátori mali veľa spoločného. Stalin obdivoval údernú silu nemeckého wehrmachtu, Hitler pre zmenu Stalinovu krutosť a schopnosť, akou sa vysporiadal s armádnou špičkou v povestných čistkách tridsiatych rokov. Možno aj preto Stalin, uvedomujúc si strategický význam nerastného bohatstva, hnal vlak za vlakom do Nemecka v nádeji, že sa mu podarí oddialiť vpád do Sovietskeho zväzu. Ako je všeobecne známe, bol oboznámený z viacerých špionážnych prameňov zo zahraničia, že Sovietsky zväz bude napadnutý. Týmto správam neveril, považoval ich za bludy a provokáciu. O blížiacej sa katastrofe sa Rusi dozvedeli z viacerých prameňov, napr. zo správ tzv. Červenej kapely z územia Západnej Európy, či od veľkého vyzvedača Ramsaya (R. Sorge), ktorý pôsobil v Tokiu a z ďalších strán, ktoré sa množili a prichádzali do ruských špionážnych centrál.
Zostalo zapísané v histórii, že posledný vlak prešiel hranicami Ruska ešte poobede 22. júna 1941, kedy už v plnom prúde dunela blesková vojna operácie Barbarossa. Stalin v podlizovaní sa Hitlerovi išiel dokonca tak ďaleko, že práve kvôli nemu poslal do výslužby prozápadne orientovaného ministra zahraničných vecí Litvinova, židovského pôvodu, čím až príliš jasne nahlas vyjadril ruské imperiálne ambície, pretože Molotovovým príchodom sa ruská politika výrazne zradikalizovala. Hitler sa pre zmenu Stalinovi odmenil neskôr. Bol to totiž práve on, kto otvoril Stalinovi cestu do strednej a východnej Európy, odkiaľ sa podarilo ruské vojská vypudiť až po roku 1989...
Okrem toho vtedy platila na hlavu postavená doktrína Červenej armády, podľa ktorej mala číhať na prepadnutie nepriateľom, a po zachytení počiatočného náporu nepriateľa odraziť a prekročení hraníc rozpútať v Európe socialistickú revolúciu s mohutnou podporou Červenej armády; európsky proletariát by potom podľa toho hravo porazil buržoáziu sám. Túto naivnú predstavu nakoniec po konferencii na Jalte odmietol aj sám Stalin.
Od roku 1939 sa obe armády po rozdelení Poľska doslova dotýkali. Ruské línie sa nachádzali na hraniciach Tretej ríše, korisť, ponížené a zničené Poľsko, bola rozdelená, obe šelmy nasýtené. A predsa! A predsa Stalin sa oddal ilúzii, že sovietsky štát nemôže byť napadnutý, nikdy nepochopil historickú pravdu, ktorú hlásal železný kancelár Bismarck o tom, že zmluvy sú na to, aby sa porušovali. 22. júna 1941 Hitler zaútočil a trafil do živého. Dokonca tak presne, že nielen Stalin, ale celá ruská generalita, o vojakoch nehovoriac, prepadli panike. Hitlerov nečakaný vpád spôsobil, že Stalin upadol do hlbokej depresie. Bol úplne mimo, neschopný a nespôsobilý o niečom dôležitom rozhodnúť. Stalin i jeho generálny štáb sa o podrobnostiach vpádu dozvedali niekedy len tak, že obtelefonovávali jednotlivé mestá či kolchozy a pýtali sa, či tam už Nemci sú, či Teutóni so svojimi zabijackými pancierovými klinmi, ktoré šírili v ruských líniách paniku a des, zničili alebo nezničili to či ono mesto, tú či onú dedinu.
Stalin nevedel a vôbec netušil, že celé poslanie Hitlerových armád na východe bolo zhmotnené v základnej farbe nemeckej zástavy, ktorá, ako vieme, mala tiež základnú farbu červenú. Nebola to však farba padlých revolucionárov, ale farba, ktorá už v starom Egypte symbolizovala zlo, neskôr Satana a jeho odev, ako aj „babylonskú neviestku“ v Biblii. Červená farba nacistickej zástavy mala skrytý zmysel a význam. Bol to symbol apokalyptického vykúpenia, takže spolu s čerňou kríža, orientovaného obrátene, vyjadrovala rozklad, chaos, smrť, temnotu, rezignáciu, bolesť a smútok. Podobne to bolo aj so svastikou. Nacistická svastika bola uctievaná v podobe, že zalomené ramená kríža smerovali doprava; išlo o symboliku Temného slnka, ktoré prepožičiavalo vyznávačom neobyčajnú moc. Takéto znamenie, ktoré svojimi zlovestnými ramenami usmerňuje všetko proti prirodzenej rotácii Zeme, vo svojej podstate znamená rozsievanie nenávisti, zatratenia, zloby a smrti...
Hitlerovský vpád šokoval civilizovaný svet. Reagovali naň všetci vtedajší politici i obyčajní ľudia. Obzvlášť úprimne a nenapodobiteľne naň zareagoval W.L.S. Churchill, vtedajší ministerský predseda Spojeného kráľovstva Veľkej Británie a Severného Írska v prejave, ktorý predniesol 22. júna 1941 v londýnskom vysielaní BBC o 21. hod. Okrem iného povedal: „Za posledných 25 rokov nebol azda nik dôslednejším nepriateľom komunizmu ako ja. Neodvolám ani slovo, čo som o ňom povedal. Minulosť zmizne so všetkými svojimi hriechmi, omylmi a tragédiou. Teraz vidím sovietskeho vojaka, ako stojí na stráži pri obrane svojej vlasti a bráni zem, ktorú odnepamäti obrábali jeho predkovia. Vidím ich, ako strážia svoje domovy, v ktorých sa modlia ich matky a ženy – ó, áno, lebo teraz je čas, keď sa všetci modlíme – za odvahu svojich milovaných. Vidím desaťtisíce ruských dedín, kde tak ťažko musia vyžmýkať z pôdy všetko, čo potrebujú na živobytie, ale kde ešte existujú starodávne zábavy, kde sa dievčence smejú a deti hrajú. Vidím, ako proti tomu všetkému nastupuje teraz v ohavnom útoku nacistická vojnová mašinéria. Vidím tupé, ako stroje vycvičené, poddajné, zhovädilé masy hunskej soldatesky, čo sa ženú vpred sťa hmýrivé roje kobyliek.“ (In Werth I., cit.d.s. 183).

Slzy filatélie

Sovietsky generálny štáb zareagoval na úder Nemcov síce 22. júna 1941, ale až o 7,15 hod.! To iba potvrdzuje, aký chaos vtedy vládol na najvyšších miestach, súčasne poukazuje na absolútnu nepripravenosť reagovať na zglajchšaltované, úplne nereálne rozkazy v zapečatených obálkach v prípade vojny. Kým sa Rusi pozviechali a zistili, čo sa vlastne deje, uskutočnili lietadlá Gőringovej Luftwaffe zničujúce údery na takmer 70 letiskách, kde zničili okolo 1200 lietadiel. Nemecká vojnová mašinéria postúpila v prvý deň o vyše 50 kilometrov do hĺbky sovietskeho územia a až na malé ohniská odporu sa jej darilo pokračovať čoraz hlbšie do vnútrozemia.
Prvé oficiálne komuniké z prvého dňa vojny vydala sovietska tlačová agentúra TASS síce 22. júna, ale až o 22. hod.! Nemastný – neslaný text mal zrejme zabrániť panike v pohraničných oblastiach. Komuniké bolo typickou zmesou nepravdy a lží sovietskeho vedenia o skutočnej situácii. Malo nasledovné znenie:
„V priebehu 22. júna boje viedli nemecké pravidelné vojská s pohraničnými oddielmi ZSSR a na jednotlivých úsekoch dosiahli nepodstatné úspechy. Popoludní, keď vstúpili do boja predné oddiely operujúcich vojsk Červenej armády, boli útoky nemeckých vojsk po celej dĺžke našich hraníc odrazené a nepriateľ utrpel straty“ (In Werth I., cit.d.s.179).

Slzy filatélie
Emisia známok vydaná pri príležitosti obsadených východných území ZSSR

Stalin na vpád vôbec nezareagoval! Namiesto neho prvý prejav o vierolomnom vpáde predniesol zmätenému sovietskemu ľudu komisár zahraničných vecí Molotov, ktorý v pomätenosti bľabotal o tom, že do Sovietskeho zväzu vpadli armády odkojené nacistickým mliekom nenávisti proti všetkému slovanskému,. Stalin sa prvý raz verejne ozval až 3. júla v prejave, ktorý možno považovať za historický, pretože v ňom vyzval všetkých ľudí k odporu a partizánskej vojne v zmysle odkazu predkov, ktorí si dokázali poradiť s inváziou Napoleonovej Veľkej armády roku 1812. Vojnu pomenoval Veľkou vlasteneckou a tento epiteton vlastne nesie až do dnešných dní.
Severné zoskupenie nemeckých armád preniklo územím všetkých troch pobaltských republík ako nôž maslom; vidieť to napokon na známkovej tvorbe tohto obdobia viac než názorne! Napokon od slávneho Žukova sa dozvedáme, že v pobaltskom vojenskom okruhu bolo len 19 streleckých, 4 tankové a 2 motorizované divízie a jedna samostatná brigáda. V celom, západnom vojenskom okruhu mali Rusi 24 streleckých, 12 tankových, 6 motorizovaných a 2 jazdecké divízie. Po celkovom skompletizovaní a vyzbrojení mala divízia Červenej armády stav 8000 mužov, zatiaľ čo nemecká 14 – 16 000 mužov.
Sovietsky generálny štáb sa prvé podrobnosti o nemeckom vpáde dozvedel neskoro a až 23. júna bolo vyhlásené zloženie Hlavného stanu (STAVKA). Napriek všetkým opatreniam, ktoré sovietske velenie urobilo na odvrátenie katastrofy, už na začiatku septembra stáli nemecké armády pred Leningradom (dnes Petrohrad), ktorý čoskoro hermeticky uzatvorili do blokády, v ktorej padlo hladom a zimou vyše milión obyvateľov. Spojenie s tzv. Veľkou zemou bolo udržované už len letecky alebo samovražednou cestou po vodách Ladožského jazera. Okrem toho na Karelskej šiji číhala fínska armáda, túžiaca po odvete za prehru v tzv. zimnej vojne v zime 1940.
Najhoršie však v danej chvíli bolo, že v pobaltských štátoch utrpela Červená armáda pod velením maršala K.J. Vorošilova katastrofálnu porážku. Z pôvodných 30 divízií, ktorými disponoval Severozápadný front, zostalo len 5, a aj tie mali už len 10 – 30 % pôvodného stavu s mizivou kvalitou vojenskej techniky. Azda len ruské delostrelectvo sa mohlo porovnávať s nemeckým. Ruskí vojaci bojovali s predpotopnými puškami, zatiaľ čo nemecký pešiak, vyzbrojený automatickými zbraňami jasne dominoval a privádzal Rusa do zúrivosti a šialenstva, a pravda, do osudovo nevýhodného postavenia. Na začiatku augusta boli Nemci na pobreží Fínskeho zálivu. Ako príklad môže poslúžiť príklad Tallina, hlavného mesta Estónska, najsevernejšej pobaltskej republiky. 19. augusta 1941 začali Nemci s útokom, no sovietsky hlavný stan nariadil jeho evakuáciu. Všetko bolo márne! 26. augusta mali Nemci celé mesto pevne vo svojich rukách, cesta na Leningrad bola voľná...
Okrem toho rozkaz Adolfa Hitlera z 21. augusta 1941 sa zmieňoval o ďalšom postupe wehrmachtu. Hitler v tomto období nepovažoval za dôležité dobyť Moskvu, uprednostňoval získanie priemyselnej a uhoľnej oblasti na Done a likvidáciu prísunu nafty pre Červenú armádu z oblasti Kaukazu, a, pravda, na severe zničenie Leningradu, ktorý bol významným priemyselným centrom tejto oblasti. Bitka o Ukrajinu mala byť zosynchronizovaná s operáciami na severe. Tesná spolupráca s Fínmi mala viesť k zničeniu 5. ruskej armády.
Nemci postupne na úder proti Leningradu sústredili 1200 lietadiel, 700 000 vojakov a 1500 tankov. Na norimberskom procese s vojnovými zločincami generál Jodl zdôraznil, že poľný maršal von Leeb, veliteľ skupiny Sever, prehlásil, že nemôže v žiadnom prípade živiť ďalšie tri milióny ľudí, a tak by ich radšej nechal pokapať hladom. Po láskyplnom vyhlásení Hitlera, že Leningrad treba zrovnať so zemou, to pre obyvateľov tohto krásneho mesta nebola ružová budúcnosť.
Stalin však jasnozrivo do Leningradu poslal Žukova, ktorý de facto mesto zachránil aj za cenu toho, že blokáda trvala aj naďalej, a že počas nej si obyvateľstvo vytrpelo svoje. V podstate každý Leningradčan prežil na vlastnej koži očistec i peklo zároveň a nebolo v meste človeka, ktorý by nestratil aspoň jedného rodinného príslušníka. Ani jedno mesto v histórii našej civilizácie nestratilo počas blokády vyše milión obyvateľov. Hlavný stan preto cestou života posielal po katastrofálnej zime 1941/1942 stovky ton potravín, materiálu a výzbroje.
Máloktorý zberateľ vie, že aj toto fantastické hrdinstvo malo isté odzrkadlenie aj v známkovej tvorbe...

II. Časť - ZLOČIN TISÍCROČIA

Každá vojna, každý zločin, násilie, krivda, krádež, ujma na zdraví, toto všetko si zaslúži odsúdenie, pretože patrí do kategórie najhoršieho zla, akého sa človek môže na druhom človeku dopustiť. Ešte horšie je to v prípade, ak je zaštítený násilnou ideológiou, a tou fašizmus jednoznačne bol.
Aj keď si o stalinských metódach násilia s povestnými sibírskymi gulagmi nemožno robiť žiadne ilúzie, to, čo sa robilo na území pobaltských krajín, v Rusku, Bielorusku a Ukrajine, všade, kam vkročila nacistická soldateska, prekračuje rámec fantázie a možný opis na malom priestore. Jedno je isté. Na týchto územiach boli stovky „Lidíc a Oradourov“, tisíce a tisíce ľudí pomreli v zmysle hlásania „nových poriadkov“, ktoré im doniesli „civilizovaní“ Nadľudia z Nemecka. O nič lepšie sa neviedlo ani sovietskym vojnovým zajatcom, ktorých likvidovali ako škodnú zver. Nacisti pošliapali Ženevské konvencie, ktoré tieto vzťahy upravovali do ľudskej podoby. V tomto prípade už nemožno hovoriť o tisícoch, či desať tisícoch, ale státisícoch obetí.
Okrem toho pre oblasť Sovietskeho zväzu vznikli v máji 1941 pohotovostné jednotky, tzv. Einsatzgruppen. Ich úlohou bola fyzická likvidácia Židov, politických komisárov Červenej armády, komunistov, protištátnych živlov, partizánov a Cigánov. Tieto jednotky boli vytvorené z príslušníkov Gestapa, SS a SD; grupovali sa v nich profesionálni zabijaci, ľudia bez škrupúľ, bezcitné indivíduá, ktoré videli v zabíjaní svoje historické poslanie.
Na území Sovietskeho zväzu „pracovali“ štyri pohotovostné jednotky: Einsatzgruppen A, B, C a D. Pre oblasť pobaltských republík „pracovala“ Einsatzgruppe A. Velil jej SS Standarteführer dr. F. W. Stahlecker (veliteľa tohto zabijáckeho komanda poslali 23. marca 1942 na onen svet bieloruskí partizáni. Mal teatrálny pohreb v Prahe, na ktorom sa zúčastnili najvyšší predstavitelia Protektorátu Čiech a Morava na čele s katom českého národa R. Heydrichom – pozn. aut.).
Táto pohotovostná jednotka sídlila v Kaunase v Deviatej pevnosti smrti. Trestné komandá likvidovali „nepriateľov“ rôznymi spôsobmi. Bežne strieľaním do zátylku, vykopaním vlastných hrobov, streľbou ako na lovnú zver, upaľovaním v uzatvorených priestoroch napr. v kostoloch alebo stodolách či domoch, zmasakrovaním ručnými granátmi. V pobaltských štátoch prišlo týmto „metódami“ o život vyše 220 tisíc ľudí. Tak napríklad 29. októbra 1941 sa v Deviatej pevnosti v Kaunase uskutočnila masová poprava 9000 Židov, v lotyšskej Rumbule zavraždili len v roku 1941 25 000 Židov počas necelých dvoch dní, nespomínajúc pri tom celý reťazec obludných zločinov, ktoré si vyžiadala operácia Reinhard, t.j. fyzická likvidácia čisto židovského obyvateľstva v táborom smrti Belzec, Sobibór a Treblinka na poľskom území.
Činili sa aj ostatné pohotovostné jednotky. Napríklad masaker civilného obyvateľstva v ukrajinskom Babom Jare pri akcii Einsatzgruppe C pod velením Brigadeführera SS O. Rascha si vyžiadal vyše 33 000 obetí.
Jedno z mnohých svedectiev o „práci“ podobného komanda v Rusku odznelo na norimberskom procese s nacistickými vojnovými zločincami. S najväčšou pravdepodobnosťou išlo o nemenovaného príslušníka SS, ktorého ťažilo svedomie a pod ťarchou dôkazov priznal svoju vinu. Čiastočne skrátené ho vyberáme z knihy G. M. Gilberta (cit.d.s 472 – 473):
„Bez kriku a plaču sa títo ľudia vyzliekli, stáli v rodinných skupinkách, bozkávali sa, lúčili sa a čakali na znamenie ďalšieho príslušníka SS, ktorý stál pri jame s bičom v ruke. Za pätnásť minút, kým som stál pri jame, nepočul som ani žalovanie, ani prosenie o milosť. Pozoroval som asi osemčlennú rodinu, muža a ženu, obaja okolo päťdesiatky, s ich deťmi: asi ročným, osem a desaťročným synom a dvoma dospelými dcérami, dvadsať a dvadsaťštyriročnou. Stará žena s bielymi vlasmi držala na rukách to jednoročné dieťa, spievala mu a šteklila ho. Dieťa od radosti výskalo. Manželia to pozorovali so slzami v očiach. Otec držal za ruku asi desaťročného chlapca a tichučko mu niečo hovoril; chlapec zápasil so slzami. Otec ukazoval na oblohu a pohladkal chlapca po hlave, ako keby mu niečo vysvetľoval. V tej chvíli príslušník SS pri jame skríkol niečo na svojho druha. tento odpočítal asi dvadsať osôb a rozkázal im, aby vyšli na násyp. Medzi nimi bola tiež rodina, ktorú som spomínal. Pamätám sa dobre na dievča, tenké, s čiernymi vlasmi, keď prechádzalo okolo mňa, ukázalo na seba a povedalo „dvadsaťtri“. Prešiel som okolo násypu a našiel som sa pred obrovským hrobom. Ľudia boli natlačení a ležali jeden na druhom, takže im bolo vidieť len hlavy. Skoro všetkým striekala krv z hlavy na plecia. Niekoľkí zo zastrelených sa ešte stále hýbali. Niektorí dvíhali ruky a obracali tváre, aby ukázali, že ešte žijú. Jama už bola do dvoch tretín plná. Odhadoval som, že v nej už bolo asi tisíc ľudí. Obzrel som sa po chlapovi, ktorý ich strieľal. Bol to esesák, ktorý sedel na kraji jamy, nohy mu do nej viseli. Na kolenách mal automat a fajčil cigaretu. Ľudia, úplne nahí, schádzali do niekoľkých schodkoch, ktoré boli vykopané do steny jamy, a líhali si na ľudí, ktorí tu ležali, na miesto, kam im esesák prikázal. Ľahli si k mŕtvym alebo raneným; niektorí pohladkali tých, čo ešte žili a tlmene s nimi hovorili. Potom som počul sériu výstrelov. Pozrel som sa do jamy a videl som, ako sa telá ešte mykali, alebo už ležali bez pohybu na mŕtvolách, ktoré ležali pod nimi. Z hrdiel im striekala krv“.

Možno v tejto súvislosti vôbec hovoriť o ľudských tvoroch, alebo skôr o cynických indivíduách, nepoznajúcich zľutovanie, odkojených nenávistnou ideológiou, rúcajúcou ľudské city do prachu zabudnutia.
Keď po vojne v Nemecku prebiehala denacifikácia, samozrejme išlo o propagandu,. O násilí a vraždách, pravda, nik nevedel, nikto si na nič nemohol spomenúť, všetko bolo neprítomné, cudzie, klamlivé, nepodložené dôkazovým materiálom.
Poľný maršal von Leeb si tiež neskôr nemohol spomenúť na to, s akou zúrivosťou a posadnutosťou napredovali jeho armády smerom na Leningrad, perlu na Neve, a s akou rozhodnosťou, nepripúšťajúcou žiadnu milosť prikázal bombardovať staviteľské skvosty nielen v samotnom meste, ale aj mimo neho.
Približne v polovici júla 1941 sa leningradskej straníckej organizácii podarilo zmobilizovať státisíce ľudí na výstavbu mohutných opevnení. Vybudovali niekoľko línií obranných valov, opevnení a obranných čiar nielen v smere, kde sa s veľkou pravdepodobnosťou a nervozitou očakával vpád Nemcov, ale aj Fínov.
Posledné železničné spojenie, ktoré viedlo do tohto veľkého mesta, Nemci dobyli 21. augusta 1941. Bolo to po tom, čo padla Mga. Nacistické divízie sa rútili na Leningrad. Nemci mesto nedobyli, pretože sa im nepodarilo prekročiť rieku Nevu. V zúfalých obranných bojoch však stratili južnú oblasť Ladožského jazera. Mimoriadne napätá situácia bola aj v oblasti Pulkova. Aj z iných strán Nemci dotierali, ale aspoň upustili od priamych útokov, hoci letecké a delostrelecké bombardovanie sa stalo celodennou realitou.
Veľký nálet nemeckej Lufwaffe 8. septembra 1941 zničil najväčšie sklady potravín v meste, čím sa Leningrad dostal do osudového nevýhodného postavenia vzhľadom na množstvo ľudí, ktorí v meste zostali a odmietli evakuáciu. 11. septembra v čase najväčšieho chaosu a bezmocnosti, poslal Stalin do Leningradu Žukova, aby sa pokúsil o zázrak. Nemecká blokáda sa nedala v danej chvíli zlikvidovať, bolo ju však možné neutralizovať, čo aj Žukov urobil. Zreorganizoval obranu, aktivizoval príslušníkov baltického loďstva, vykonal prepotrebné obrané zákroky, ktorými otupil útočné snahy nemeckého wehrmachtu. Dal postaviť asi 25 barikád, 4000 bunkrov a celé tisícky palebných postavení. V druhej polovici septembra sa zdalo, že nemecký tlak poľavil a že sa podarilo odvrátiť to najhoršie, ale tak či onak v meste stále boli takmer 3 milióny ľudí. Mnohí odmietli evakuáciu z dôvodu hrdého leningradského patriotizmu, ktorý bol taký okatý, že dráždil Stalina ako býka červená muleta v rukách toreádora. Mesto totiž nebolo len kolískou boľševickej revolúcie, ale aj bývalým hlavným mestom ruskej ríše s neuveriteľne nádhernými kultúrnymi pamiatkami z dôb ruských cárov.
7. októbra 1941 sa v Hitlerovom rozkaze hovorilo o likvidácii mesta aj s jeho obyvateľmi. S príchodom zimy dopadol na obyvateľov prvý danajský dar: hlad. Po prepočítaní zásob a prerušení dodávok z „pevniny“, mal Leningrad v polovici septembra po prepočítaní dávok prídelového systému zavedeného v Moskve, obilie a múku už len na 35 dní, mäsa a mäsových výrobkov na 30 dní, cestovín na 30 dní, masti na 45 dní a cukru na 60 dní (Werth, 1968).
Z tohto dôvodu bolo obyvateľstvo rozdelené do viacerých kategórií na robotníkov, úradníkov, osoby zárobkovo nečinné a na deti.
Samovražedná cesta života po Ladožskom jazere sa dala využívať až v ukrutnej zime a hoci sa po nej dostalo do mesta niekoľko tisíc ton potravín, stále nestačili pokryť potreby populácie. Už v neskorej jeseni prvého roku blokády zomieralo denne v Leningrade v priemere 2500 – 3000 ľudí, len v decembri zomrelo 200 000 ľudí. Prídely, ktoré dostávali, boli vražedne malé, kaloricky mizivé. Ľudia sa pokúšali jesť všetko možné. Chytali chytania mačky, psy, vtáky, jedli dokonca aj stolársky glej. Po piatom znížení potravinových dávok bolo realitou, že robotníci dostávali už len 420 g nízkokalorických potravín, deti len 235 g. Z tohto mizivého množstva drvivú väčšinu tvoril tvrdý, nechutný, konskými otrubami dochutený blokádny chlieb.

Slzy filatélie
Leningradská realita počas blokády v roku 1941

Čoskoro stovky mŕtvol zaplnili leningradské ulice. Ležali tam celé dni, nemal ich kto pochovať. Zohnať rakvu bolo nemožné, mŕtvi, zabalení v plachtách pripomínali egyptské múmie. Leningrad bol bez svetla, tepla, jedla. Apokalyptická vízia bola holou a neúprosnou realitou. Živí sa ledva potácali po tmavých zasnežených a zamrznutých uliciach, kto stratil potravinový lístok, alebo sa únavou zastavil, stal sa synom smrti. V bytoch sa nekúrilo, nebolo čím. Spaľoval sa nábytok, knihy, zariadenie, pitnú vodu čerpali ľudia z vykopaných dier v ľade z rieky Nevy. Kanalizácia bola zamrznutá. Leningrad bol premenený na mesto duchov a tieňov.
Triezve odhady hovoria, že počas blokády v Leningrade zahynulo vyše milión ľudí. Ani jedno mesto na svete neprežilo takú hrôzu ako tieto Benátky severu. Blokáda sa definitívne skončila 27. januára 1944...
V tomto svete utrpenia, násilia, hladu, smútku, sĺz a bolesti sa manipulovalo so známkami tak, ako by sa nič v podstate nedialo! Je to neuveriteľné, ale je to tak. Známky s pretlačou Ostland boli platné na okupovaných územiach všetkých pobaltských štátov a časti Bieloruska. Platili na celom území ríšskeho komisariátu Východ. Nemci ich vydali celkom dvadsať v dvoch emisiách (len v roku 1941 18!) v ostatnom období len dve. Platili od 4. novembra 1941 do roku 1944.
Už 10. júla 1941 (aj zo tohto dátumu je vidieť, aký rýchly bol nemecký postup v pobaltských štátoch) boli dané do poštovej služby lokálne známky. Na známkach Sovietskeho zväzu boli urobené pretlače Eesti post. Išlo o štyri emisie, ktoré sa týkali lokálneho vydania pre mesto Elwa.

Slzy filatélie
Elwa

Boli však opatrené dosť nekvalitnou a rozmazanou pretlačou, čo potvrdzuje, že boli dané do obehu náramne rýchlo. Pre mesto Mőisaküla bolo vydaných sedem známok sovietskej proveniencie s pretlačou Vaba Eesti (Slobodné Estónsko).

Slzy filatélie
Mőisaküla

Vyšli 4. augusta 1941 a platili do 15. augusta 1941. Celkový počet týchto známok dosiahol číslo 61; ich ceny sú pre dnešných zberateľov dosť vysoké.
7. augusta 1941 vyšla prvá trojznámková emisia výplatných známok s výrazne fašistickým označením (hákový kríž sa nachádzal v pravom roku známky). Okrem toho 29. septembra 1941 vyšla šesťznámková emisia výplatných známok s námetom estónskych miest Tallinu, Tarty a Narvy.

Slzy filatélie
Nemecká okupácia Estónska, august 1941

Lokálne vydanie pre mesto Nőo vyšlo v júli 1941 a platilo do 13. augusta 1941.

Slzy filatélie
Lokálne vydanie pre mesto Nőo, júl 1941

V minimálnom náklade bolo dané do obehu lokálne vydanie pre mesto Otepää 22. júla 1941. Bolo platné do 15. augusta 1941. Boli to len dve výplatné známky s názvom Eesti Post.

Slzy filatélie
Lokálne vydanie pre mesto Otepää, júl 1941

Pre súčasných zberateľov je pomerne dobre známe lokálne vydanie pre mesto Pärnu, nemecky Pernau. Na sovietskej známke z roku 1937, na ktorej je zobrazený robotník či tavič, prípadne iný motív, bola vyrazená pretlač s nápisom Pernau 6.VII.1941. Emisia mala desať známok a bola daná do obehu 16. augusta, platila do 25. augusta 1941.

Slzy filatélie
Lokálne vydanie pre mesto Pärnu, august 1941

Čo sa týka Lotyšska, boli nacisti, čo sa týka známkových aktivít, dosť skúpi a skromní. Na jeho území platili totiž len výplatné známky Sovietskeho zväzu opatrené pretlačou Latvija 1941. 1.VII. Išlo o emisiu šiestich známok; ich cena je dostupná pre každého zberateľa.

Slzy filatélie
Okupácia Lotyšska, júl 1941

Litva v tých časoch susedila s Nemeckou ríšou. Je preto pochopiteľné, že známková politika bola poplatná tejto skutočnosti. Prvé vydanie výplatných známok s celoštátnou pôsobnosťou sa uskutočnilo bezprostredne po vpáde nemeckých vojsk, to znamená 23. júna 1941. Boli to známky sovietskych vydaní od roku 1937 po rok 1940 v počte 9 ks, opatrené pretlačou Nepriklausoma Lietuva – VI – 23. 16. júla 1941 vyšla ďalšia deväťznámková emisia z ľubovoľne vybraných sovietskych známok.

Slzy filatélie
Okupácia Litvy, 23. jún 1941

Toto vydanie bolo určené pre oblasť hlavného mesta Vilnius, opatrené pretlačou Vilnjus.

Slzy filatélie
Lokálne vydanie Vilnius, júl 1941

Čo sa týka lokálnych vydaní, tých bolo sedem. Všetky známky boli opäť sovietske, od seba sa odlišovali len pretlačou. Počas nemeckej okupácie boli pre poštový styk určené lokálne vydania pre tieto mestá:
Alsedžiai (36 známok s pretlačou Laisvi Alsedžiai),

Slzy filatélie
Panavežys (3 známky s pretlačou Laisva 27.VI.41),

Slzy filatélie
Raseiniai (11 známok s pretlačou Raseiniai 1941.VI.23),

Slzy filatélie
Rokiškis (7 známok s pretlačou Laisvas 1941-VI-27 Rokiškis),

Slzy filatélie
Telšai (25 známok s pretlačou Laisvi Telšai 1941.VI.26),

Slzy filatélie
Ukmerge (5 známok s pretlačou 1941 VI 24 Ukmerge),

Slzy filatélie
Zarasai (8 známok s pretlačou Lietuva 1941-VI-26).

Slzy filatélie

Z lokálnych vydaní sú najdrahšie a preto aj najvzácnejšie známky mesta Alseldžiai, z ktorých viaceré majú hodnotu vyše 6000 €
Pre leningradskú oblasť Nemci na konci roka 1941 vydali známky Lugy a Ljady. Mesto Luga sa nachádzalo v priamom smere na Leningrad. Známky tohto mesta vydali 18. októbra 1941. Išlo o dve známky ruskej proveniencie opatrené pretlačou s číslovkami 20 a 60. V decembri toho istého roku vyšli aj dve známky s pretlačou Ljady, tentoraz však pretlač bola daná na nemecké výplatné známky, na ktorých je portrét kancelára Hindenburga a Adolfa Hitlera. Ich cena sa v súčasnosti pohybuje od 1000 – 6000 e.

Slzy filatélie
Lokálne vydanie Luga, 1941

Slzy filatélie
Lokálne vydanie pre obsadenie Leningradu Ljady, december 1941

Zo samotného zabratého čisto ruského územia vydali Nemci len 15 známok Pskova (Pleskau). Tieto známky boli platné od 7. augusta 1941 do 30. apríla 1942. Okrem toho Nemci vydali aj jeden harček s náboženskou tematikou.

Slzy filatélie
Pošta poľného veliteľstva v Pskove, august 1941 – apríl 1942

Úplne iná bola situácia na Ukrajine, kde bolo vydaných viacero emisií vrátane dosť veľkého množstva lokálnych známok. Táto problematika je však taká široká, že vyžaduje samostatné spracovanie.
Filatélia na okupovaných územiach bola iba maličkým momentom žitia a bytia na územiach, ktoré dobyli a spravovali Nemci. Napriek všetkému, čo ľuďom bolo súdene prežiť, bolo spravodlivosti učinené zadosť. Môj skromný príspevok končíme slovami, ktoré v záverečnej reči predniesol sir Hartley Shawcross na norimberskom procese s nemeckými vojnovými zločincami: „Vo veľkých mestách, od Coventry po Stalingrad, nezostal kameň na kameni, polia sú spustošené a nevyhnutné dôsledky takejto vojny – hlad a choroby – sa teraz plazia po svete – milióny ľudí sú bez domovov, zmrzačených, smútiacich. A desať miliónov volá zo svojich hrobov nie po pomste, ale po tom, aby sa to už nikdy neopakovalo, ľudia, ktorí mohli v tejto hodine žiť v mieri a šťastí, vojaci, námorníci, letci a civili zabití v bitkách, ktoré nemali nikdy byť. Dve tretiny Židov v Európe vyvraždených. A svet má prehliadnuť návrat otroctva v takom rozsahu, ktorý zahrnoval sedem miliónov mužov, žien a detí, odvlečených zo svojich domovov, s ktorými sa zaobchádzalo ako so zverou, ktorí hladovali, boli bití a vraždení?:“ (In Gilbert, cit.d. s. 467).
Možno sa vôbec diviť či čudovať, že me tento príspevok nazvali Slzy filatélie?

Bibliografia

Carrel, P.: Operace Barbarossa. Vyd. MUSTANG s.r.o. Plzeň, 1996
Duffack, J., J.: Démon z jiného světa. Vyd. naše vojsko Praha, 1997
Duffack, J.,J.: Pravda o holokaustu. Vyd. Naše vojsko Praha, 2011
Gilbert, G., M.: Norimbeský denník. Vyd. SPL Bratislava, 1966
Katalóg Michel Deutschland, 2002
Katalóg Michel Ost, 1986
Roberts, G.: Stalinovy války. Vyd. BBart s.r.o. Praha, 2003
Werth, A.: Od paktu po Stalingrad I. Vyd. Pravda Bratislava, 1968
Žukov, G., k.: Spomienky a úvahy. Vyd. Pravda Bratislava, 1974
Archív autorov

Ján DZIAK & Marko DZIAK

Autor: Jan Dziak | 18. 7. 2014

Komentáře

Vďaka

Dobrý príspevok, ale...

Přidat komentář  | Zobrazit komentáře


© 2002 - 2016 Zdeněk Jindra
ISSN 1214-4223