Rozhovor s Majstrom Tiborom Bartfayom

V roku 2005, keď si celý svet pripomínal okrúhle výročie - 200 rokov od narodenia svetoznámeho dánskeho rozprávkára Hansa Christiána Andersena /1805-1875/, vytvoril vo svojom velkom "bartfayovskom" štýle jeho pôsobivú sochu, ako svoju poctu najslávnejšiemu rozprávkarovi všetkých čias. Teraz, keď sa už podarilo zabezpečiť aj prostriedky na jej bronzovú podobu, domáci a zahraniční návštevníci hlavného mesta Slovenska ju budú môct už v tomto roku obdivovat v centre starého mesta / v parku pred Národným divadlom /, na mieste najpovolanejšom - kde má svoje sídlo aj BIBIÁNA, ktorá je poriadateľom v celom svete dnes už priznanej BIB - Bienále ilustrácií Bratislava - medzinárodnej sútažnej prehliadky originálov ilustrácií detských kníh.

Rozhovor s Majstrom Tiborom Bartfayom

Národný umelec Tibor Bratfay je synom známeho slovenského sochára Nitrana Juliúsa Bartfaya /28.9.1988-23.9.1979/, spolu s Jánom Koniarekom považovaný za spoluzakladateľa moderného slovenského sochárstva v 20. storočí. Sám patrí k významným osobnostiam súčasného slovenského umenia, ale aj spoločenského života u nás. Jeho dielo je významnou súčasťou novodobého slovenského sochárstva - komornej i monumentálnej formy. V početnom rozsahu a predovšetkým vo veľkosti umeleckej výpovede. Na slovenskú scénu výtvarného umenia vstúpil na prelome štyridsiatych a päťdesiatych rokov. Svojou tvorbou sa prihlásil k modernému proeurópskemu sochárstvu, porodinovskej plastike, s dôrazom na lyrickoexpresívny koncept obsahovej výpovede. Odvtedy sa jeho dielo neustále vyvíja. Vytvoril 31 pamätníkov, vyše dvetisíc plastík a vyše šesťsto portrétnych podobizni, množstvo pamätných medailí, reliéfov. Okrem toho sa venoval maľbe, kresbe a tvorbe koláží. Jeho diela majú aj známkovú podobu. Vystavoval doma i v zahraničí. Získal aj rad významných ocenení. Od roku 1997 jeho meno figuruje na zozname najvýznamnejších osobností svetovej kultúry a umenia. Už v roku 1985 získal Cenu UNESCO a za svoj humanný postoj k životu v roku 1986 aj Medailu svetovej rady mieru. Od roku 1973 mu patrí Cena Cypriána Majerníka. Pri príležitosti svojich osemdesiatin mu bol udelený Kríž prezidenta I. stupňa. Absolvoval AVU v Prahe, v rokoch 1945-49, u prof. K. Pokorného. Známe je jeho životné sochárske krédo : - Najskôr sa dotýkaj srdcom a až potom rukami.Socha je vážna vec, drží pri zemi silou zemskej gravitácie. Jeho minuloročná výstava sôch nazvaná - Milovník pravdy, krásy - v galérii Salla Terena v Prezidentskom paláci bola udalosťou kultúrneho leta v Bratislave, rovnako ako výstava - Doba bronzová - kde vystavoval spolu s dvomi mladými sochármi Martinom Palamom a Ondrejom Zimkom ml / Galéri SP/.

Akademický sochár Tibor Bartfay /1922/, v nich predstavil široký výber svojej tvorby mapujúcej jeho tvorivé úsilie posledných desaťročí. - od Koperníka /1972/ a Zamyslenia /1973/ až po Škorpióna /2002/ a Modlivky /2004/. Príležitostí vystavovať / ale i besedy - naposledy v rodnej Nitre, kde sa prezradil, ako sa rodila jeho nová mongrafia / využíva rád, pretože chce tak komunikovať s ľuďmi, ktorí by sa s ním radi stretli, ale pri najlepšej vôli im v tom nemôže vyhovieť. A formou tejto komunikácie môže uspokojiť široké spektrum svojich priaznivcov i vnímateľov umenia na Slovensku. Umelec jeho formátu však žije tým, čo práve robí a nie tým čo už bolo. Dnes v jeho ateliéri tróni sadrový model tri metre vysoká impozantná monumentálna plastika dánskeho rozprávkara Hansa Christiana Andersena, ktorého 200. výročia narodenia si tiež vlani pripomenul celý kultúrny svet. Široký spokojný úsmev na tvári Majstra prezrádza, že sa konečne našli aj peniaze na jej bronzový šiat. V predvečer svojich 84. narodenín povedal, že k najkrajším darčekom k jeho narodeninám je vedomie, že Anderson sa už odlieva do bronzu...A čokoro sa objaví v parku medzi ľuďmi ... V pravde je ukrytá energia majstra Bartfaya, v kráse jeho umenie a v poznaní hodnotný život. Nitriansky rodák, národný umelec Tibor Bartfay, žije a tvorí v Bratislave, kde sa natrvalo usadil v roku 1950.

Aj napriek tvorivému pracovnému i spoločenskému zaneprázdneniu, Majster Bartfay - bard slovenského sochárstva rád rozpráva o svojej práci, odpovedá na zvedavé a aj pre neho zaujímavé otázky. Z odpovedí, ktoré zostali v mojom bloku, pri našich posledných stretnutiach, som vybral tie, ktoré verím, že budú zaujímavé aj pre návštevníkov stránky populárnej Svetovej filatelie:

- Majstre, ste autorom výtvarnej predlohy medzi zberateľmi vysoko cenenej známky Kráľ Svätopluk 1100. výročie úmrtia z roku 1994. Už dávno si získala si prívlastok "sochárska pocta známke". Ako sa zrodila?

- Bola vydaná k výročiu úmrtia významnej osobnosti našej slávnej slovanskej histórie. Vytvoril som reliéf iluzórnej, možno aj z idealizovanej podobizne Svätopluka, podľa najlepšieho presvedčenia, že tak vyzeral najvýznamnejší predstaviteľ Mojmírovcov. V jeho podobe je odhalená jeho osobnost, črty a charakter panovníka svojej doby, spoznaná z málo dostupných dobových pramenov. Vytvoril som ho z patinovej sadry. Autorom jej ryteckej podoby bol známy česky rytec, už nežijúci Majster Jozef Herčík. Reliéf panovníka som urobil veľmi rád. Preto ma veľmi teší, že sa známka zberateľom páči.

- Nie všetci však vedia, že váš premiérový známkový zápis je datovaný už rokom 1953 ešte v bývalom Československu.

- Áno, bola to známka " Korejčanka". To je už ale dlhá doba. Moje súsošie známej Korejčan-ky poslúžilo aj ako výtvarný námet pre príležitostnú známka vydanú k zjazdu čs. obrancov mieru, ktorý sa konal v Prahe na podporu vojnou postihnutej Korey. Autorom rozkresby a rytcom bol vtedy už skúsený rytec Schmidt / e.č. 714/753, vydaná 11.10.1953, 30h /.

- Vytvorili ste neskutočné množstvo sôch a artefaktov. Prezraďte, ak sa to dá, aj keď je známe, že umelci to iste nehovoria radi, máte medzi nimi aj tu svoju srdcu najbližšiu?

- Áno, vytvoril som 31 pamätníkov, vyše dvetisíc plastík a vyše šesťsto portrétnych podobizni, k tomu množstvo pamätných medailí, reliéfov. Aj keď sochárstvo je veru ťažké remeslo. Ale krásne. Z portrétov je to určite Janko Smrek, môjho veľký priateľ a milovník krásnych žien, L.N. Tolstého v brodzanskom parku pri Partizánskom / patril rodine švagrinej Alexandra Sergejeviča Puškina, pozn. autora /, Táňu z leningradskej blokády a jej desať zápisov / je v Múzeu blokády v S. Peterburgu/, Hirošimu / je v múzeu v Japonsku/, Pribinu v Nitre pod Hradom, Planétu mieru pred Prezidentským palácom... A bronzovú Fúgu venovanú A. Brunovskému... Všetky som ich však venoval manželke Danute...
Ale najbližšie sú mi vždy tie sochy na ktorých práve robím...

- Spomeniete si ešte aj na svoju "prvú" ?

- Asi ako trojročný som už "spolupracoval" s otcom na našej prvej "spoločnej soche". Anjelovi som ulomil nos. Otcov asistent sa potom veľmi strachoval. A pritom ma iba pozdvihol na rukách, aby som anjelovi videl lepšie do tváre... Nakoniec nám to obom hladko prešlo.

- Janko Smrek vám vraj venoval báseň.

- Jeho socha sa rodila dlho. Aby som bol presný, nikdy nemal čas sadnúť si mi ako model. Až raz, ani neviem ako, súhlasil sadnúť si. A urobil som ho, veď jeho tvár som poznal dokonale, na jedno sedenie v školskom ateliéri. A môj veľký priateľ Janko mi zatiaľ vytvoril peknú báseň. Ale to som sa dozvedel až potom, po robote. Dodnes ju mám odloženú...

- Váš sochársky záujem veľmi často siahal, ba skôr pravidelne aj do histórie. Svoju autorskú sochársku podobu ste vtisli hmote nielen antickým mýtom - Prométeus /1981/, ale aj osobnostiam s ohlasom národných dejín - Veľká Morava, či obdobie štúrovcov...

Svoj vzťah k našej histórii som vyjadril aj početnou podobou plastik veľkomoravských kniežat - Rastislav /1978/, Koceľ, Mojmír /1979/, Svätopluk /1988/, ale aj samotného Ľudovíta Štúra a štúrovcov... Vtisol som im svoju podobu, tak ako som presvedčený, že asi vyzerali. Ale vytvoril som aj nitranského divadelníka Bagara a iných.

Podieľal som sa aj pri realizácii súsošia na bratislavskom Slavíne. Veď, bez poznania vlastnej histórie, ťažko hľadieť do vzdialenej budúcnosti. Chcem a verím, že aj moje plastiky sú výpoveďou o tejto dobe a stanú sa posolstvom pre budúcnosť.

- Vaša minuloročná výstava - autorská v Prezidentskom paláci v Bratislave, vyvolala mimoriadny záujem verejnosti. Rovnako, na ňu nadväzujúca, výstava v trojici / M. Pala O. Zimka ml./ v Galérii SP.

Ponuka usporiadať májovú výstavu v Prezidentskom paláci prišla priamo od pána Prezidenta Ivana Gašparoviča a takáto ponuka sa neodmieta. Bol to aj daček k mojim májovým narodeninám a rovnako aj môj darček všetkým milovníkom nielen v Bratislave. Martin a Ondrej sú mladí, talentovaní sochári, preto som si ich pozval ako hostí a spoluvystavovateľov. Okrem talentu majú aj veľkú úctu k soche...Ešte o nich iba budete počuť v budúcnosti.

Vnímate teda pozorne aj mladé sochárske umenie na Slovensku. Vyrastá nám nová generácia, ktorá raz bude pokračovať vo vašich stopách?

- Nielen Martin Pala a mladší Ondrej Zimka, ale i Ďuro Čutek majú pred sebou sľubnú perspektívu. Čaká ich však tvrdá práca, všetko majú vo svojich rukách. Už teraz sa z nich formujú sochárske osobnosti. V ich tvorbe dominuje bronz a kombinujú ho s kameňom. V tandeme im zverím aj odliatie môjho „Andersena“ do bronzu.

Máte nejaký odkaz, či dobrú radu pre mladých?

- Fandím im.

- A ktorý materiál je najbližší vám. S ktorým robíte najradšej?

- S kameňom. S mramorom. Ale teraz už robím len bronz.

- Vraj sa chcete venovať už len komornej tvorbe?

- V porovnaní s monumentálnou tvorbou, ktorej som oddal všetky svoje tvorivé sily, to pre mňa bude taký zaslúžený relax. Budú to len sochy do veľkosti 1,5 m. Prežívam ideálne tvorivé obdobie, robím len to čo chcem. V poslednom období ma oslovil svet hmyzu. Je to pre mňa niečo nové, čomu som sa doteraz nevenoval. Transponujem ich do nadživotných rozmerov. Už som vytvoril Škorpióna a koníka Modlivku. Ľuďom sa páčia. Tvorivých nápadov mám ešte toľko, že ani dva životy by na to nevystačili... V soche i v kolážach.

- V ateliéri ste vraj každý deň.

- Áno prosím ! Od pondelka do piatku. Od pol deviatej do štvrtej! Aj dlhšie !

- V kolážach nachádzajú zaľúbenie skôr výtvarníci ako sochári? Sochári skôr kreslia. Aj maľujú portréty.

- Za to, že sa venujem kolážam vďačím priateľovi Albínovi Brunovskému. To on ma nahovoril. Vtedy, keď sa chcel zúčastniť výberového konania na jednu zákazku pre Prahu. A ja som už potom pri koláži zostal dodnes. Som jej verný, ako svojej manželke Danute.

Tvorba koláži, je pre mňa oddychom a relaxáciou, kľúčom do sveta fantázie a zázrakov. Stačí najmenší nápad, či inšpirácia a už som v inom bájnom svete. Aj preto tak rád beriem do rúk nožnice a lepidlo. Už dávnejšie je na svete aj moja monografia venovaná iba kolážam. Ale nedávno vyšla aj moja nonografia Tisíc a jedna žena Tibora Bartfaya.

V mladosti som predovšetkým rád maľoval. Aj ten obraz "stromy", čo mám v ateliéri. Mnohí sa ma pýtajú, či to je Medňanský. Vravím - nie, Bartfay, keď mal sedemnásť rokov. Maľoval som aj portréty. Pastelom. Jeden, portrét mojej priateľky „Katky“ má moja dcéra doteraz vo svojej izbe... Aj ten je z toho obdobia a namaľoval som ich veľa. Ale nič mi nezostalo. tak isto ako sochy. Urobil som ich tridsaťdva tisíc. A nepredával som ich, ale vždy venoval priateľom.

- Poznali ste sa nielen s otcovými súputníkmi Majstrami - Janom Koniarekom a veľkým Francúzom Antoinom Bourdellom, u ktorého v jeho parížskom ateliéri váš otec aj pracoval, ale stretli ste sa osobne aj s Angličanom Henri Moorom, taktiež priznaným veľkým sochárom 20. storočia?

- Áno, mal som to veľké šťastie. Majstrovi Moorovi sa dostal raz do rúk jeden môj katalóg. V ňom ho zaujala hlava štúrovského bojovníka. Prejavil želanie ma spoznať. Keď som bol na študijnom pobyte v Anglicku tak sme sa stretli v jeho ateliéri. Aj keď Majster bol už v rokoch, každé takéto stretnutie vás obohatí. Rád na toto stretnutie s ním spomínam.

- Aj Vás tieto osobnosti inšpirovali vo vašej tvorbe?

- Mám takú zásadu a stále som sa jej držal, že každý umelec by mal vniesť do svojej práce vlastný pohľad a nezačínať tam, kde iní končia. Snáď sa mi to podarilo. Socha to nie je len umenie, ale i veľké posolstvo.

- A otec Július ?

- Otec mal veľký zmysel pre prácu s materiálom a cit pre zobrazovanie krásy. Neustále na sebe pracoval, neustále sa zdokonaľoval... Nielen v Paríži u Bourdella, u ktorého nielen pracoval v jeho tvorivom ateliéri, ale bol aj jeho usilovným žiakom, najprv tri roky pri prvom pobyte a potom, keď sa oženil ešte raz meral cestu na Seinu a pracoval a zdokonaľoval sa ešte ďalšie dva roky, koncom dviadsiatych rokov, kde sme už boli aj my s ním a s našou mamou. Tak, ako som to videl u otca, tak som to mal a mám stále na pamäti.

- Ako si spomínate na svojho otca?

- Len v tom najlepšom. Ako syn hrdý na svojho otca. Bol nielen mojim otcom, ale aj prvým učiteľom. Bol to výborný sochár. Neustále na sebe pracoval, neustále sa zdokonaľoval sa. Nielen u Bourdella, ale aj na Akadémii krásnych umení v Ríme. V sedemnástich rokoch mi povedal, že už ma nemá ďalej čo učiť. A vystrčil ma zo svojho hniezda a leť si do života - vysokou školou začínajúc. A tak som sa vybral najprv do Pešti za profesorom Sidlovom. Otcovi najviac vďačím, že som sa dostal ďalej do školy, po vojne a po Pešti aj do Prahy. Myslím si úprimne, že ako sochár nebol môj otec, v kontexte slovenského sochárstva doteraz docenený...

- A na svoj pobyt vo Francúzsku?

- Mal som sedem rokov. Keby nie veľká hrôza fašizmu, ktorá sa niesla v strachu v tridsiatych rokoch západnou Európou a tiež Francúzskom, otec by sa bol možno už ani nevrátil domov na Slovensko. Obľúbil si kultúrne Francúzsko, kde mohol slobodne tvoriť a stále sa učiť. Neskôr to občas spomenul pred nami. Majster Bourdellon ho často nahováral, aby zostal u neho. Obľúbil si otca ako človeka a vážil si ho aj ako umelca. Otec bol v tom čase v plnom rozkvete svojich tvorivých síl a zdravia. V jeho ateliéri vytvoril v tom čase nádherné mramorové sochy inšpirovaný hudbou.... Mal k nej veľmi blízko. Bol o ne veľký záujem medzi solventnými zberateľmi. Nielen vo Francúzsku a v Európe, ale aj až z ďalekého Turecka. Možno som mohol byť dnes slávnym francúzskym sochárom / smeje sa dobrosrdečne /. Otec veľmi pekne spieval a hral na gitaru a harfu. Sochárom sa stal nakoniec vlastne nechcene. Veľmi chcel ísť študovať spev do Viedne. Chcel sa stáť operným spevákom. Ale nenašiel vtedy, našťastie, potrebných desať zlatiek, ktoré potreboval na cestu a zápis na prijímacie skúšky. Možno by sa bol stál slávnym spevákom. Ktovie. Dobrým sochárom sa stál. Pani Bourdellová často prichádzala do ateliéru, či pozývala otca k ním domov a on jej rád spieval naše slovenské pesničky a hral pri tom, či už na gitare alebo harfe. Bol aj dobrým hudobníkom. Strašne sa jej ľúbili naše pesničky. Občas ho skúšala svojim spevom aj doprevádzať, aj z toho mala slov, čo ich z textu podchytila...

- Aj keď časť detstva ste prežili s otcom vo Francúzsku, v Paríži ako sedemročný ste sa začali učiť aj prvé písmena abecedy a násobilku, nakoniec ste si predsa obľúbili a viac k srdcu vám prirástlo slnečné Taliansko. Rozbujnený vinič pri vstupe do vášho ateliéru, nádherné dotvorený samou prírodou, do vlaňajšej jesene priam evokoval slnečnú atmosféru rodiska božského Michelangela...

- Moje cesty často viedli do Talianska. Pracovné i súkromné. Pôsobil som tam tiež v rokoch druhej svetovej vojny ako vojnový fotograf. Naučil som sa po taliansky. Celé Taliansko to je jedna veľká sochárska galéria pod holým nebom. Galéria veľkých a priznaných majstrov od antiky až po renesanciu. Stačí sa len prechádzať, mať oči otvorené a vnímať celú tu nádheru a krásu. Aj samotní Taliani, na rozdiel od nás, si vážia svoje kultúrne hodnoty. Taliansko a jeho pekný jazyk si obľúbila aj moja dcéra Halina. Je to jej celoživotná láska. Taliančinu aj učí. A spomínaný vinič pred vstupom do ateliéru som zasadil sám, vlastnoručne... / nakoniec musel vlani ustúpiť rekonštručným úpravám ateliéru, pozn. aut./

- Vo vašom prípade jablko nepadlo ďaleko od stromu, úspešne pokračujete v otcom započatej rodinnej sochárskej tradícii. Ale mohlo byť aj inak?

- Keď som mal kedysi sedemnásť - osemnásť vedel som si predstaviť sa aj ako dirigent, alebo chirurg...

- Hostia vo vašom ateliéri sa cítia vždy príjemne. Vládne v ňom pohoda, nechýbajú úprimné úsmevy. Aj vášmu rozprávaniu nikdy nechýba šťava. Čím to je. Spomínate si na nejakú pekný humorný zážitok zo života?

- Mojimi hosťami v ateliéri sú len najlepších priatelia. Preto v ňom vládne vždy výborná priateľská nálada.. A humorných zážitkov? Tých je tak veľa! Spomeniem aspoň jeden. So známym Janom Werichom sme boli v Prahe spolu na pohárik. Ja som si rozkázal whisky. Od svojho spoločníka som sa dozvedel, že vraj gentlemani pijú whisky až po západe slnka. Ale, dohodli sme sa, že niekedy stačí aj iba prítmie...

- O vašu personálnu výstavu je vraj záujem aj z ďalekého Japonska?

Áno, moju Hirošimu u nich poznajú veľmi dobre. Vlani, keď si na ostrovoch pripomínali túto tragédiu moja plastika veľmi rezonovala. Mala by sa uskutočniť, ale až v budúcom roku /r. 2006, pozn. aut./. Teraz ešte nie je presne určené miesto kde sa uskutoční.

- Myšlienka vytvoriť sochu H.Ch. Andersena dozrievala vo vás dlhú dobu, však?

Keď som mal sedem rokov dostal som od otca knihu rozprávok H.Ch. Andersena a odrazu sa predo mnou, chlapcom z mesta spod Zobora otvoril nový svet, z ktorého som už nikdy nevystúpil a ani nechcem vystúpiť. Prostredníctvom tejto knihy sa ešte aj dnes rád vraciam do krajiny detstva a rád v ňom aspoň chvíľku zotrvávam. Počas dlhých desaťročí som vytvoril veľa komorných sôch, ale aj monumentálnych plastík. Stále som rozmýšľal, ako raz vrátim veľkému rozprávkarovi to, čo mi dal .Tá práve nadišla. Chcem mu vzdať úctu, hold jeho nesmrteľnému slovu, z ktorého vystaval príbehy. Prostredníctvom monumentálnej plastiky oživím postavičky z jeho rozprávok a venujem ich všetkým deťom na tejto planéte. Môj Andersen je dar / Majster sa vzdal nároku na autorský honorár, pozn. autora / bude patriť každému, kto nosí v srdci dobro, túži po spravodlivosti a nenávidí zlo v ľudskom živote. Bude to môj skromný dar nielen k jeho jubileu, ale aj maják ktorý bude ukazovať budúcim generáciám, ako sa pred mnohými rokmi rodila krása ľudského sna. Som veľmi šťastný, že sa nakoniec našli prostriedky na bronzovú realizáciu plastiky.

- Komu ste zverili jej odliatie a konečnú podobu do bronzu?

- Spoľahlivému tandemu, ktorý som už spomínal. Pala a Zimka. Obaja sú ročník 1975.

- Kde by mala byť umiestnená?

V centre starého mesta na Hviezdoslavovom námestí.

Keď sa v roku 1841 veľký dánsky rozprávkar H.Ch. Andersen prechádzal Bratislavou, kde pri ceste hore Dunajom do Viedne neplánovane vystúpil v prístave na breh mesta, o ktorom dovtedy ani neslýchal, no upútal ho jeho majestátny hrad na Hradnom brale nad Dunajom, ani len vo sne ho nenapadlo, že raz bude jeho socha v nadživotnej veľkosti ozdobou a kultúrnou pamiatkou v tomto meste, o ktorom si do svojho cestovateľského denníka napísal: -Bratislava je krásne mesto, plné pekných dievčat a dobrého vína.

Pravdou je tiež, že vtedy ešte netušil, že raz bude taký slávny a bude ho uznávať celý svet.


Pozn.: Túto vzácnu informáciu o jeho návšteve v Bratislave sa podarilo vypátrať v múzeu Andersena v jeho rodnej krajine JUDr. Dušan Roll, predseda Občianskeho združenia "Hans Christian Andersen".

Autor: Peter Závacký | 17. 6. 2006

Komentáře

Nejsou žádné komentáře

Přidat komentář


© 2002 - 2018 Zdeněk Jindra
ISSN 1214-4223