James Cook na známkách britského Commonwealthu

Jedným z najslávnejších moreplavcov a objaviteľov všetkých čias bol anglický námorný dôstojník James Cook (* 27.10.1728 - † 14.02.1779).

James Cook na známkách britského Commonwealthu

Okrem skvelého námorníckeho fortieľu bol aj vynikajúcim etnografom a spisovateľom. Pochádzal z chudobnej rodiny, narodil sa v Martone v grófstve Yorkshire. Vo veku 15 rokov sa začal učiť námorníckemu remeslu na lodi, ktorá prevážala uhlie do Írska. Z obyčajného námorníka sa postupne stal pomocný lodník a pomocný kormidelník.

V roku 1755 prešiel do vojnového námorníctva, kde sa ďalej vzdelával najmä v matematike, kartografii, námornej navigácii a astronómii. V rokoch 1758 – 1759 sa plavil na lodi HMS Pembroke vo vodách severnej Ameriky a Kanady. V neskoršom období vykonával topografickú činnosť. Prvú šancu dostal od britskej Admirality po tom, čo získal hodnosť poručíka; jeho práca, ktorú vykonával v rokoch 1764 – 1767 upútala ctihodných lordov natoľko, že bol poverený vedením veľkej námornej expedície do Oceánie. Jej hlavnou úlohou bolo pozorovanie prechodu planéty Venuše cez slnečný kotúč 3. júna 1769. Cook dostal na splnenie tejto úlohy loď HMS Endeavour. Okrem posádky sa na jej palubu nalodil malý vedecký štáb, ktorý pozostával z botanika J. Banksa, švédskeho vedca D. Solandera a astronóma Ch. Greena. 26. augusta 1768 opustili Angličania Plymouth a zamierili do Atlantického oceána. Vo Funchale na Madeire doplnili zásoby potravín, vína a vody a 25. októbra už brázdili vody južnej pologule. Po plavbe pozdĺž juhoamerického pobrežia sa v polovičke januára 1769 nachádzali sa v Le Mairovom prielive, ktorý oddeľuje Ohňovú zem od ostrova Štátov. Bez väčších problémov prekĺzli do Tichého oceána a 9. apríla pristáli na ostrove Tahiti, ktorý 23. júna 1767 objavil Angličan Wallis. 18. apríla postavili Angličania malú pevnosť a po príjemnom pobyte, ktorý občas narušovali len drobné krádeže domorodcov, sa 3. júna venovali pozorovaniu vesmírneho divadla.

James Cook na známkách britského Commonwealthu

13. júla Cook z Tahiti odplával aj s domorodcom Tupiom, ktorý mu dlho verne slúžil ako tlmočník. Z ostrovov Tahiti, ktoré Cook nazval Spoločenské ostrovy, sa vydal na prieskum do nekonečných vôd Pacifiku. Objavil viaceré bezvýznamné koralové atoly a hneď na to zamieril na juh, a zo 40. rovnobežky na západ. 6. októbra sa Endeavour doplavila k brehom Nového Zélandu.

Cook bol prvý, kto túto oblasť navštívil od objavu A. Tasmana  roku 1642. 5. februára 1770 dokončil oboplávanie Nového Zélandu a zamieril do Tasmanovho mora objaveným prielivom, ktorý oba ostrovy od seba oddeľuje (t.j. Cookov prieliv – pozn. aut.) a ako prvý človek novodobej histórie 18. apríla 1770 objavil východné pobrežie Austrálie; predtým sa ešte nakrátko zastavil na myse Everard na juhovýchodnom pobreží najmenšieho svetadielu. Ďalšou zastávkou bola členitá zátoka s výborným prístavom. Cook toto miesto pomenoval Port Jackson (dnešné Sydney). Potom sa vydal na sever.

James Cook na známkách britského Commonwealthu

James Cook na známkách britského Commonwealthu

V polovici júna narazila loď dnom na koralový útes. Nehoda sa stala pri malom myse na východnom pobreží v tesnej blízkosti Veľkej útesovej bariéry. Na pamiatku nehody Cook miesto nazval Cap Tribulation – mys Strastí (na dnešných mapách je toto miesto označené ako Cap Tribulation N. P. – pozn. aut.). Zastavila sa na miestach dnešného mesta Cooktown v štáte Queensland, kde zostala až do 17. júla. Potom sa Cook vydal na nebezpečnú cestu zmäťou nezmapovaných koralových útesov a neznámych plytčín. Na začiatku tretej augustovej dekády Cookova loď priplávala k najsevernejším cípom austrálskeho kontinentu a vplávala do nebezpečného Torresovho prielivu, ktorý je bránou do vôd Indického oceána. 3. septembra Angličania pristáli na južnom pobreží Novej Guiney a odtiaľ prenikli do Batávie (dnešná Djakarta, hlavné mesto Indonézie - pozn. aut.). 12. júla 1771 po plavbe cez Indický oceán okolo mysu Dobrej nádeje sa Cook vrátil s mimoriadnou vedeckou korisťou do Anglicka.

Druhá Cookova výprava, ktorá sa uskutočnila v rokoch 1772 – 1775, mala dať odpoveď na otázku definitívnej existencie bájnej Južnej zeme, Terra Australis. Cook dostal od Admirality dve lode. Väčšej HMS Resolution s výtlakom 462 ton velil sám, menšej 336 tonovej HMS Adventure kapitán T. Furneaux. Okrem toho obe lode pre nepredvídané prípady mali na palubách malé 20 tonové šalupy. Obe lode vyplávali z Plymouthu 13. júla 1772 a ako prvé v histórii sa podujali oboplávať svet od východu na západ. Z južnej Afriky zamieril Cook na juh do neprívetivých končín Antarktídy dobre vybavený potravinami a na svoju dobu prevratnými antiskorbutickými prostriedkami. Len kyslej kypusty mali 60 veľkých sudov, okrem toho ešte 30 ton sladu a značné množstvo citrónov. Tieto produkty zabránili najhoršej chorobe námorníkov, skorbutu.

James Cook na známkách britského Commonwealthu

17. januára 1773 prekročili Angličania ako vôbec prví v histórii južný polárny kruh (66° 33´ jzš), 8. februára sa obe lode minuli a spojili sa až oveľa neskôr. Cook so svojou loďou pobudol v pekle južných morí celých 117 dní a preplával vyše 20 000 km. Vrátil na Nový Zéland, ale v otázke existencie Južnej pevniny nebol o nič múdrejší než na začiatku.

Pobyt v južných končinách planéty poriadne preveril ľudí i plavidlá. Cook rozhodol, že oddych v Oceánii všetko napraví. Najprv zamieril na Tahiti, ale po čase sa opäť vrátil na Nový Zéland, ktorý správne považoval za najlepšie východisko prenikania do južných zemepisných šírok. Na jeseň roku 1773 zamieril znovu do Antarktídy a 20.decembra opäť prekročil južný polárny kruh; 26. januára 1774 sa mu to podarilo po tretí raz. O štyri dni dosiahol najjužnejšiu polohu. Loď prenikla až na 71° 10´ jzš. a 106° 54´ zzd. 5. februára sa Resolution obrátila a zamierila opäť na Tahiti. Cestou objavil 14. júla 1774 Nové Hebridy, 4. septembra Novú Kaledóniu a 7. októbra ostrov Norfolk. Potom znovu zamieril do novozélandských vôd a po 55. rovnobežke k Ohňovej zemi. Posledný výpad do Antarktídy urobil Cook na začiatku januára 1775. 8. januára sa ukázala na 54° 45´ južnej šírky, 37° 45´ západnej dĺžky prvá pevná zem. Cook ju pomenoval Južná Georgia na popčesť kráľa Juraja III. (1738 – 1820). Po 12 dní trvajúcej plavbe zistil, že ide o nehostinnú skupinu ostrovov. 31. januára objavil ďalšiu skupinu ostrovov, ktoré nazval na počesť lorda Sandwicha, prvého lorada naglickej admirality, Južné Sandwichove ostrovy a znovu oboplával najjužnejšiu pevninu, o ktorej vtedy ešte nik na svete netušil.

James Cook na známkách britského Commonwealthu

Nechýbalo veľa a Cook by ju bol objavil. Obe lode sa od seba viac krát oddelili a po skončení prieskumu sa 30. júla 1775 cestou okolo obávaného Hornovho mysu, Kapské Mesto a Atlantický oceán vrátili sa Angličania domov s definitívnou odpoveďou, že Terra Australis neexistuje.

Po návrate bol Cook povýšený do hodnosti kapitána Kráľovského loďstva, vymenovali ho za člena Kráľovskej spoločnosti, udelili zlatú medailu a hmotne zabezpečili prácou v Kráľovskej nemocnici.

James Cook na známkách britského Commonwealthu

Tretia úloha, ktorú Cook od Admirality dostal, bola najzložitejšia. Mal rozriešiť záhadu existencie Severozápadného priechodu tentoraz zo strany Tichého oceána, t. j. podniknúť expedíciu, ktorú dovtedy nikto nikdy neuskutočnil, pravda, až na istého Slováka menom Móric Beňovský, ktorý sa v týcho vodách pohyboval po úteku z Kamčatky  na lodi Sv. Peter a Pavol, neiekoľko rokov pred slávnym Angličanom...

Admiralita tentoraz Cookovi pridelila opäť loď HMS Resolution, ktorej automaticky velil, menšej HMS Discovery zverila velenie poručíkovi Clerkovi. Cook sa na svoju poslednú plavbu vydal v období hektického záujmu o dianie v Amerike, kde sa schyľovalo k vyhláseniu nezávislosti. Tak ako predtým, aj teraz mal prehlásiť nárok Británie na všetky novoobjavené územia.

James Cook na známkách britského Commonwealthu

Okrem toho mal v úmysle vrátiť domorodca Omaia do vlasti na Spoločenských ostrovoch, zanechať na ostrovoch Oceánie poľnohospodárske plodiny na osev,  zvieratá a kovové nástroje. Podľa inštrukcií mal prezimovať na Kamčatke a všetko podriadiť úspechu plavby. Flotila opustila Plymouth 12. júla 1776.  Cesta k mysu Dobrej nádeje jej trvala do 17. októbra. 12. decembra sa plavili okolo Crozetových ostrovov, odtiaľ zamierili do Tasmánie a na Nový Zéland, kam priplávali 1. februára 1777. Na konci marca sa obe Cookove lode priblížili na dosah ostrovov, ktoré dnes nesú jeho meno. O niečo neskoršie Cook priplával o ostrovom Tonga (Priateľské ostrovy), kde sa stretol s viacerými náčelníkmi, ktorým daroval zvieratá, čo prežili túto ďalekú cestu.

James Cook na známkách britského Commonwealthu

5. júla 1777 pozorovali úchvatné slnečné zatmenie a 12. augusta prišiel Cook opäť na rajské Tahiti, na ktorom vylodil domorodca Omaia. 24. decembra objavil Vianočný ostrov a v januári 1778 Havajské ostrovy (dnes 50. štát americkej Únie – pozn. aut.)., kde po nie príliš prívetivom pobyte odplával k západnému pobrežiu Ameriky, kam prišiel 7. marca. Krátko zotrval na mieste, kde sa dnes nachádza veľké mesto Vancouver, cez Aljašský záliv oboplával najzápadnejšie oblasti Ameriky a Aleuty, stretol sa s domorodými Čukčami a 19. augusta prenikol až na 70° 06´ szš., kde ho zastavila mohutná ľadová hradba.

V novembri sa Cook vrátil späť na Havajské ostrovy. 14. februára 1779 v zálive Kealakekua ho domorodci po bezvýznamnom incidente zákerne zavraždili. Vedenie výpravy prevzal kapitán Clerke. Už o osem dní po Cookovej smrti zamierili obe lode smerom k brehom Kamčatky, ale ešte pred príchodom do Petropavlovska nečakane zomrel aj kapitán Clerke. Obe lode v októbri 1780 priviedol do Anglicka poručík J. Gore.

James Cook na známkách britského Commonwealthu

Všetky tri Cookove plavby priniesli nesmierne množstvo nových geografických, etnografických, meteorologických i historických poznatkov o neznámych svetových končinách. James Cook s definitívnou platnosťou zlikvidoval povesti a legendy o neexistujúpcej bájnej južnej pevnine, ktorá mátala učencov od čias antiky. Bol výborným pozorovateľom. Jeho denníky sú predchnuté vysokým humanizmom, obsahujú nesmierne cenné etnografické informácie, ktoré majú vysokú historickú hodnotu. James Cook sa stal nedostižným vzorom pre mnohých neskorších cestovateľov a objaviteľov. Jeho cesty majú nadčasovú platnosť.

James Cook na známkách britského Commonwealthu

Prvé dve cesty opísal James Cook v dvoch samostatných veľkorozmerových publikáciách, ktoré vyšli vo londýnskom vydavateľstve Strahan & Cadell. Opis cesty vyšiel v Londýne roku 1777 pod názvom A Voyage towards the South Pole and Round the World, performed in His Majesty´s Shipls the Resolution and Adventure in the years 1772, 1773, 1774 and 1775 in wich indculed captain Furneaux´s Narrative the Separation of the Ships. Vol. I., II. Strahan and Cadell in the Strand London, 1777. (V nemeckom vydaní vyšlo Cookovo dielo pod názvom Drei Reisen um die Welt. Verlag C. Torck Leipzig, 1858, v slovenskom skrátenom vydaní v roku 1964 pod názvom Cookove cesty okolo sveta vo vydavateľstve Osveta Bratislava – pozn. aut.).

James Cook na známkách britského Commonwealthu

James Cook na známkách britského Commonwealthu

Čo sa týka známok s Jamesom Cookom je ich nesmierne veľa najmä v britskej produkcii. Briti si totiž jeho plavby nesmierne dodnes vážia a pri akejkoľvek príležitosti vydávajú výplatné známky i celé série známok s jeho portrétom, prípadne iných námetov, ako sú výročia jeho smrti ap. Vynikajú najmä známky ostrovov rajskej Oceánie, ako sú Niue, Nový Zéland, Samoy a Sisifo, ostrova Norfolk, Gilbertove ostrovy, ai.
Jamesovi Cookovi patrí dodnes náš obdiv. Je právom nazývaný Najvášnivejším bádateľom oceánu – Jac. Cook, Oceani Investigator Acerrimus.

Ján Dziak – Marko Dziak

Autor: Jan Dziak | 29. 9. 2014

Komentáře

portrét Jamesa Cooka

Přidat komentář  | Zobrazit komentáře


© 2002 - 2019 Zdeněk Jindra
ISSN 1214-4223